Kúpila som si dobrý pocit, vstupenku na jedno predstavenie života.

Autor: Katarína Majerová | 20.7.2011 o 8:54 | (upravené 9.8.2011 o 22:07) Karma článku: 6,31 | Prečítané:  1031x

Cítim sa ako špongia, vpíjajúc do seba všetko dianie naokolo. Chcem obsiahnuť celý svet, ten môj je mi už primalý. Nerobím rozdiely medzi dobrom a zlom, svet v sebe túžim pocítiť v celej jeho rozmanitosti. Vnímanie ma celkom pohltilo. Chcem mu pošepnúť tichom noci svoje myšlienky a slnkom z nich vysušiť zaschnuté slzy minulých dní, čo sa ukrývajú v kútoch môjho ja. Vyšla som zo svojho úkrytu, lebo tak veľmi chcem byť úprimná k sebe, aj k svetu.

Naučila som sa opäť akceptovať svoj názor a aj si ho nahlas povedať. Na prvý pohľad sa to zdá byť ako prirodzená vec, akou aj je, ale ja som ešte zasiahnutá tou generáciou, kde nás matky a staré matky učili, že najväčšími cnosťami sú pokora, skromnosť a úcta k starším. To všetko je potrebné, ale všetko musí mať svoju mieru. Aby sa z pokory nestalo poníženie, zo skromnosti zakomplexovanosť a z úcty strach, že nás tí iní, lepší nebudú akceptovať, lebo nikdy nebudeme takými ako oni.

Tú mieru som v sebe objavila. Viem, že som súčasťou sveta, mám právo povedať si svoj názor. A rešpektovať názor iných. Ale ešte stále sa ma príliš veľa veci bytostne dotýka. Až príliš sa zaoberám možnými i hypotetickými pohnútkami okolia, až sa naladím na jeho energiu. Krútim hlavou nad uponáhľanými a nervóznymi ľuďmi. Zosmutniem pri pohľade na húkajúce sanitky, čo napriek svojej rýchlosti spomaľujú čas. Ruší ma pohľad na betónové džungle mesta, ktoré vo svojom sálajúcom teple dusia všetko živé. Vrátane snov. Vadí mi tá apatia, bezmocnosť, zhon, uvedomujem si, že som jeho súčasťou a že si ma podmaňuje. Svojou výbušnosťou mu ochotne ponúkam svoju energiu...

Približujem sa ku križovatke. Akoby sa na okamih zastavil celý svet. Cítim len návaly emócií, ktoré presakujú každým pórom môjho tela. Pomedzi autá sa obratne prekĺzava mladý muž. O dvoch barlách, s reflexnou vestou. Ponúka perá. Pozorujem ho, stiahnem okno a opýtam sa, že koľko za to pero chce. Odpovedá, že to, čo mu zaň dám, je na mne. Vložím mu do rúk 1 euro. Viac pri sebe nemám. Pero si nezoberiem, nech ho využije pre ďalších. Poďakuje sa a prejde k ďalšiemu autu. Naskočí zelená, pohnem sa v kolóne ďalej. Myšlienkami som ale stále pri ňom. Niekto si možno takto kúpil pokoj. Alebo tak chcel otupiť výčitky svedomia, čo mu po raňajšej hádke zaplnili myseľ. Ja som si kúpila dobrý pocit, vstupenku na jedno predstavenie života.

Ľudia s hendikepom či už fyzickým, mentálnym alebo sociálnym v nás vyvolávajú súcit. Ale ak nepoznáme ich príbehy, sú zväčša onálepkovaní ako „tí, čo si to sami zapríčinili a vybrali". Ale pri tomto mladom človeku som sa nezamýšľala nad tým, či si to zaslúži alebo nie. Skôr som mala pocit, že ak mu nič nedám, ostanem dlžná. Životu. Išla z neho obrovská pozitívna energia. Chuť žiť. Tak starostlivo poukladané priority človeka sa náhle rozsypú ako domček z karát. Nič nie je dôležitejšie ako život. Sila bojovať. To nás  nenaučí žiadna motivačná literatúra. Len sám život. Stačí tak málo: nájsť svoju vlastnú cestu. A nevpadnúť do klišé strojených dní plných predstáv o tom, aké by to bolo, keby sme si mohli vybrať. Keby sme to mohli zmeniť. Na zmenu je vždy čas. Na zmenu nikdy nie je neskoro. Lebo život nepozná obmedzenia. Máme ich len my sami. A začínajú slovom „keby".

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.


Už ste čítali?