Ostrov Bali – rozporuplný juh (II.)

Autor: Katarína Majerová | 28.10.2011 o 15:33 | (upravené 29.10.2011 o 9:23) Karma článku: 4,81 | Prečítané:  1537x

Hneď na druhý deň sme si prenajali motorku, malý skúter. V preplnených mestách je to najrýchlejší dopravný prostriedok. A hlavne sme nechceli pozorovať Bali cez sklo klimatizovaného auta. Bolo by to ako pozerať sa na film, vnímať farby a dej okolo seba, ale bez možnosti nasať vôňu prítomnosti.

Vo chvíli, kedy by vás úctivý šofér, ktorý vám robí zároveň aj sprievodcu, doviezol na určené miesto (samozrejme by to bolo atraktívne turistické miesto plné obchodníkov) a vy by ste vyšli von zo svojej ulity, aby ste si spravili niekoľko fotiek do svojho albumu, by vás priamy kontakt s realitou možno odradil... Otrávila by vás prítomnosť „dotieravého" obchodníka a radšej by ste opäť nasadli do svojho skleneného kráľovstva. Nikomu to nezazlievam. Ale urobiť to na Bali by bola tá najväčšia škoda, akú človek môže urobiť. Oni nás nechcú okradnúť, oni chcú len zarobiť peniaze. Indonézania sú úctiví, čo vychádza z ich viery (prevažne hinduizmu), z nášho európskeho pohľadu možno až zaostalí, ale čo sa týka ľudskosti, mali by sme sa určite čo učiť.

Tento rozmanitý ostrov má mnoho nepísaných pravidiel, ktoré ma fascinovali počas celého pobytu.  Na Bali sa jazdí v ľavom pruhu, na prvý pohľad vládne na cestách absolútny chaos, ale majú svoje nepísané pravidlá, ktoré všetci dodržiavajú. Len sa musíte prispôsobiť ich mysleniu a tempu. Po prvých kilometroch sa to podarilo aj nám, až sme úplne splynuli v reťazci motorkárov. Je jedno, z ktorej strany obiehate, nepotrebujete blinker, len funkčnú trúbu. Tým upozorňovali tých pred sebou, že ich dobiehajú a následne aj predbiehajú. Trúbili aj v zákrutách, aby na seba upozornili. Cesty sú tam dosť úzke. No napriek tomu som tam nevidela jedinú nehodu. Na motorkách sa prepravovali celé rodiny, zriedkavosťou neboli muž so ženou, medzi ktorými sa tlačili ešte dve deti, alebo drobní obchodníci prepravujúci koše plné tovaru, čiernovlasé školáčky, s dlhými vrkočmi a perfektným držaním tela, s rukavičkami na rukách, chrániac sa pred slnkom a prachom alebo malí chlapci, ktorí sa na motorke snáď už narodili.

Čím viac sme sa vzďaľovali od ruchu mesta, tým bola premávka menšia. V ten deň sme na motorke prešli západnú časť južného výbežku ostrova. Chceli sme ochutnať slanosť mora, pocítiť návaly vĺn a poležať si na horúcom piesku. Nespoliehali sme sa na žiadnych turistických sprievodcov, mapy nám pomohli akurát tak sa zorientovať, ktorým smerom sa vydať, teda či na juh či sever, informačných tabúľ tam bolo pomenej.

Cestou sme natrafili na dokonale upravený rezort. Bar s reštauráciou umiestnený na kopci nad plážou. Bol tam pekný výhľad na more a niekoľko drevených domčekov s terasou, vystavaných pre turistov, roztrúsených pomedzi bujnú vegetáciu. Takýto komfort si miestni určite nemohli dovoliť. Chceli sme sa ísť pozrieť dole na pláž (samozrejme za primeraný poplatok hodný Európana), ale mali už všetky lehátka so slnečníkmi plné. Tak sme si dali drink, pokochali sa výhľadom a pokračovali ďalej v objavovaní ostrova. Určite natrafíme na lepšie a menej komerčné miesto.

Skôr inštinktívne ako plánovane sme sa motorkou dostali prázdnymi úzkymi cestami po kopcoch lemovaných krásnymi stromami k ďalšej pláži. Mali sme šťastie. Bola to pláž s bielym pieskom, azúrovým morom, jaskyňami, čo vyhĺbila voda, stáročia obmývajúca skaly ostrova a v nej netopiere. Pláž bola takmer ľudoprázdna. Bola mimo hotelových komplexov, bez očakávaného komfortu - stánok s občerstvením bol len na kopci, vzdialenom 5 min chôdze od pláže. Cestou späť to trvalo dlhšie, keďže cestu tvorili strmé schody lemované len stromami, ktoré vytvárali príjemný chládok.

Asi po 2 hodinách strávených na tejto pustej pláži, kde nám robili spoločnosť len stopy našich zvedavých krokov v piesku a netopiere, sme opäť nasadli na motorku a presunuli sa na ďalšiu pláž, ktorá bola kedysi rajom pre surfistov.

Slovo kedysi je úplne presné. Bolo to len torzo spomienky minulej slávy, oproti tej predchádzajúcej pláži pôsobila až rozpačito. Tento niekdajší raj sa zmenil na nepoznanie. Zmizli malé chatky, kde ste za pár rupií mohli prenocovať. O tom mieste mi rozprával priateľ, ktorý bol na Bali pár rokov dozadu. Pre neho to bol šok, pre mňa ďalším dôkazom rozporuplnosti ostrova. Nie najčistejšie more (aj keď nebolo najhoršie, aké sme na Bali videli), na brehu založený oheň, dvaja mladíci tam pálili drevo. V blízkosti bolo rozostavaných niekoľko slnečníkov a lehátok, kde si užívali svoje dni voľna dovolenkári. Ak práve nemali chuť na nie úplne najčistejšie more, tak pohodlne ležali a oddávali sa masáži, ktorú húfne ponúkali Indonézanky roztrúsené medzi tých pár turistov. Chodievali väčšinou vo dvojiciach, so slameným klobúkom na hlavách. Nízke, chudé, až šľachovité, staršie ženy, aj keď presný vek im bolo veľmi ťažké určiť. A hlavne chudobné.

Aj toto je jeden zo živých obrazov Bali. Chudoba, ktorá oslepila oči domácim a svet im zúžila na tie najzákladnejšie potreby. Mať čo jesť a piť, mať kam zložiť hlavu. Túžba prežiť. Žijú z divokej krásy ostrova (aj keď takých miest je na Bali čoraz menej) alebo z toho, čo im vybudovali zahraniční investori . Nebolo zriedkavosťou, že sme natrafili na svojich potulkách na motorke na opustené pláže, ktoré boli v minulosti vyhľadávanými miestami dovolenkárov. Tieto miesta vyzerali akoby z nich vymizol život. Opustené reštaurácie, neupravená pláž plná morských rias, z ktorých sa tešili už len rybári, ktorí ich zbierali, sušili a následne predávali.

Dennodenne prinášajú turisti na ostrov peniaze. V podobe víz a rôznych ďalších poplatkov. Samotné víza sú približne 40 Eur. Na ostrov príde denne asi 1000 turistov. Kde skončia nakoniec peniaze, nevedno. Podľa slov miestnych vládne v Indonézii veľká korupcia, lukratívne sú hlavne úradnícke miesta a ak sa tam niekto chce dostať, musí zaplatiť nemalú čiastku. A svoje pôvodné investície by samozrejme časom chcel získať späť. Spomínam si na zážitok s policajtmi. Boli dvaja. Ten mladší, s menšou hodnosťou nás zastavil na motorke. Bol zdvorilý, ale dôsledný. Vypýtal si papiere. Od motorky boli v poriadku, tak si vypýtal priateľov vodičák. Našťastie mal medzinárodný z Anglicka. Slovenský by určite neuznal. Keď nič nenachádzal, prišiel starší policajt a opäť tá istá formálna kontrola. Nezostávalo im nič iné, len nás pustiť ďalej. Bez ľahko zarobených peňazí. Zaželali nám šťastnú cestu a príjemnú dovolenku. Boli aspoň slušní.

Po dvoch dňoch strávených skôr na motorke ako v ruchu mesta sme si u miestneho obchodníka kúpili lístky na cestu do vnútrozemia, do malebného mestečka Ubud. Nemajú tam žiadnu autobusovú či vlakovú stanicu, po Bali premávajú len autá alebo motorky, lístky si kúpite u obchodníkov priamo na ulici, ktorí vám okrem samotnej prepravy ponúkajú organizované výlety k turistickým atrakciám. Ráno prišlo po nás auto priamo k hotelu, mali sme šťastie, boli sme medzi prvými. Štyria mladí muži, ktorí nastúpili neskôr, už také šťastie nemali. Museli si sedieť na kolenách. Tak si vybojovali aspoň zľavu.

A opäť sa vzďaľujeme od ruchu mesta. Už som si pomaly zvykla na indonézsku hlučnosť, úslužnosť, ktorá však nie je prehnane dotieravá. Aspoň na juhu a v centre Bali, kde je väčšina obyvateľstva hindu. Fascinovala ma ich tradícia, ktorá bola v Ubud ešte markantnejšia. Každé ráno mali pripravené malé obetné košíčky vyrobené z bambusových listov, naplnené ryžou, kvetmi, s vonnou tyčinkou, ktoré obetovali svojim bohom, aby mali ten deň plodný. Obetné košíky nechávali na zemi pred vchodom do svojho obchodu alebo aj v aute, ak boli taxikármi. Dodnes, keď zacítim vôňu vonnej tyčinky, spomeniem si na Bali.

Mestečko Ubud a jeho okolie mi učarovalo od prvej chvíle. Ale o tom nabudúce.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.


Už ste čítali?