Ostrov Bali – malebné vnútrozemie (III.)

Autor: Katarína Majerová | 10.11.2011 o 20:20 | Karma článku: 5,39 | Prečítané:  1757x

Do mestečka Ubud vo vnútrozemí, centra kultúry na Bali, som sa zamilovala na prvý pohľad. Nebolo ťažké podľahnúť jeho čaru, vďaka jeho pozitívnej energii si vyčistiť myseľ a dušu naplniť pestrofarebnosťou živých tradícií. Pre lepšie pochopenie pulzujúcich energií v tomto mestečku a jeho okolí je dôležité porozumieť náboženstvu, ktoré na Bali zohráva významnú rolu v rodinnom aj spoločenskom živote. 

Najrozšírenejším náboženstvom na Bali je hinduizmus, hlási sa k nemu okolo 93 % obyvateľstva. Bali je jediným ostrovom Indonézie, ktoré si uchovalo hinduizmus ako primárne náboženstvo. Dominantným náboženstvom v rámci celej Indonézie je islam, ktorý vyznáva až 88 % obyvateľstva. Hinduizmus tvorí 2 %. Bali sa stalo útočiskom pre mnohých hinduistov, ktorí unikali z ostatných ostrovov po mohutnej islamizácii v 16. storočí.

Bali ma fascinovalo vďaka svojmu náboženskému synkretizmu, tak veľmi podobnému tomu, ktorý svojho času vznikol v Číne (tzv. čínske trojučenie spojením konfucianizmu, taoizmu a budhizmu). Podobnou synkrézou vznikol Balinézsky hinduizmus a to spojením hinduizmu, budhizmu, tradície uctievania predkov a animizmu (viery, že všetko živé aj neživé má dušu, svoju vlastnú silu). Hinduistickí bohovia a polobohovia sa tam uctievajú spolu s budhistickými hrdinami, duchmi predkov či posvätnými miestami. Každá dedina má niekoľko obradných miest, kde sa pravidelne konajú rituálne obrady. Bali sa preto nazýva Ostrovom tisícky chrámov alebo ostrovom Bohov.

Náboženstvo je prítomné v každodennom živote, rituály sprevádzajú obyvateľstvo po celý život, od  narodenia dieťaťa, cez pubertu, svadbu až po úmrtie. Rituály sú najdôležitejšou súčasťou ich náboženského života. Už samotná príprava malých obetných košíkov vyrobených z bambusových listov, naplnených ryžou, kvetmi, s vonnou tyčinkou je ich každodenným rituálom. Košíky  obetujú svojim bohom, aby mali ten deň plodný. Zároveň táto obeta slúži na utíšenie démonov. Nechávajú ich vo svojich autách, na pláži, či na zemi pred vchodom do svojho obchodu. Ryžu cez deň vyjedia vtáky, alebo šikovné opice, prejde po nich niekto na motorke, alebo po nich nechtiac stúpajú turisti zaujatí vystaveným tovarom. Svoju úlohu však už splnili. Tento proces vo mne evokoval až hmatateľnú symbiózu bytia a pominuteľnosti.

Ubud_1.jpg

Ďalším z vyjadrení balinézskeho hinduizmu je učenie sa sebakontrole, ktoré je výrazným znakom Balinézanov. Celý ich život je nepretržitým sledom rituálov, čomu je podriadené celé ich konanie. Sú ľudskí, otvorení, aj keď ich správanie je vždy zaobalené do taktného úsmevu. Ich skutočné myšlienky zostávajú pred cudzincami neodhalené. Nie je to neúprimnosť, je to ich spôsob komunikácie s okolím.

Čo sa týka samotného vykonávania rituálov, individuálne meditácie nahradzujú skôr spoločnými obradmi venovaným bohom alebo bohyniam. Balinézania veria, že sú prítomní vo všetkom, že každá časť celku má svoju vlastnú energiu, ktorá reflektuje silu bohov. Skala, strom, nôž, či dokonca tkaný odev je potenciálnym domovom pre duchov, ktorých energia môže byť orientovaná na dobro alebo zlo.

Balinézania veria, že vesmír je riadený silou dharmy, ktorá drží všetko pohromade. Veria, že existuje neustály boj medzi dharmou (dobrom) a adharmou (zlom). Tento súboj zapríčiňuje narodenie, život človeka a úmrtie. Boh, ktorý vytvára pravidlá v tomto súboji, je nazývaný Sanghyang Widhi Wasa a požíva všetku moc.

Sanghyang Widhi Wasa v Balinézskom náboženstve je zobrazovaný prostredníctvom hinduistických bohov Brahma (stvoriteľ), Višnu (ochranca) a Šiva (ničiteľ). Boh Šiva nie je vnímaný negatívne, jeho duchovnou úlohou je zničiť zlo sveta. Pripravuje mŕtvych na reinkarnáciu, súdi, či ich konanie (v zmysle karmy) bolo dobré alebo zlé. To tvorí predpoklad pre reinkarnáciu a základ kastovníckeho systému. Súčasťou reinkarnácie, ktorá je základnou doktrínou hinduizmu, sú všetky živé bytosti.

Chrámy, v ktorých vykonávajú Balinézania obrady, nie sú žiadnymi mohutnými stavbami, ako je tomu napr. v Európe, kde veľkosť chrámu má dodnes ľuďom pripomínať ich nedokonalosť a pominuteľnosť. Obradné miesto na Bali je ohradené múrom, ktoré ho má chrániť pred démonmi. Vchod do chrámu tvoria väčšinou drevené dvere, ku ktorým vedú schody, po bokoch ktorých stoja sochy strážcov chrámu s ľudským telom a zvieracou hlavou. Vo vnútri sa  nachádza niekoľko z dreva postavených pagod a pavilónov, akýchsi malých otvorených javísk, s drevenou strechou, ktorú podopiera niekoľko stĺpov. Sú v nej poukladané nástroje na vykonávanie obradov. Tieto miesta neslúžia len na vykonávanie rituálov, ale napr. aj na prezentovanie svojich postojov, vrátane toho politického. Chrámy sa tak stali dôležitým miestom spoločenského života.

Podstatou náboženského života Balinézanov nie sú sväté knihy, či viera, ale rituály, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou ich života. Na Bali je náboženstvo okrem rituálov úzko prepojené aj s umením. Vplyv náboženstva  na umenie sa najviac odrazil pri stavbe posvätných miest. Sú vyzdobené farebnými dekoráciami (najmä kombináciou jasnej červenej a zlatej farby), balinézske ozdobné rezby je dokonca možné nájsť aj na niektorých sochách Budhov. V duchu synkretizmu tak Balinézania spájajú rôznorodé prvky, snažia sa ich zakomponovať do svojho života a umenia.

Pochopením základov ich viery lepšie rozumiem aj mestečku Ubud, ktoré si žije svojim vlastným životom. Ráno ženy porozkladajú pripravené obetné košíky, zapália v nich vonné tyčinky a pripravujú sa na prácu. Chlapi postávajú popri ceste, zháňajú nových zákazníkov na odvoz, prenájom motorky či auta. Ženy poskytujú masáž, predávajú v obchodoch alebo pracujú v reštauráciách. V kontraste k nim tam sú ženy pracujúce manuálne, fúrikom vozia piesok na stavbu. Kastovnícky systém tu nie je rigidne dodržiavaný ako v Indii, ale objavuje sa práve v takejto forme. Dnešný sociálny systém na Bali rozlišuje tri hlavné hinduistické kasty: Brahmani (duchovní), Kšátrijovia (vznešení), Šudrovia (prostí). Jeden z hlavných dôvodov, prečo sa na Bali nedodržiava tento systém je, že najnižšia kasta Šudrov počtom mnohonásobne prevyšuje ostatné kasty. Chudoba sa v rodinách dedí a je veľmi ťažké sa z toho kruhu dostať von.

Indonézania sú chudobní, ale mnohí sú zruční. Počas našich potuliek okolím Ubud sme natrafili na množstvo malých dielní, kde boli ručne vyrábané nádherné predmety, ktoré tvorili drvivú väčšinu tovaru v obchodoch v meste. Obchody s ručne vyrezávaným dreveným nábytkom (krásnymi skriňami, stolmi, stoličkami, kreslami, komodami); zrkadlami osadenými v ručne vyrezávaných drevených rámoch; obchody s nádhernými drevenými pestrofarebne pomaľovanými dverami, inšpirované tými, čo kedysi zdobili len kráľovské paláce; obchody s rôznymi druhmi keramiky a sôch (džbánmi, sochami Budhu, hinduistického božstva).

Na tomto mieste sa nádherne snúbi história so súčasnosťou, na jednej strane udržiavaný kráľovský palác, na strane druhej množstvo moderných reštaurácií, obchodov a barov so zahraničnými majiteľmi, či obchody s nádhernými umeleckými výtvormi v kontraste s obchodmi s potrebami na jogu.

Napriek tomu, že sa mestečko Ubud nachádza vo vnútrozemí, je značne bohaté. Po teroristických útokoch sa počet amerických turistov na ostrove rapídne znížil.  Posledný rok zažíva opäť novú éru boomu. Mladé Američanky prichádzajú na ostrov prežiť svoj americký sen. V skupinách, aj samé. Chcú objaviť svoju cestu a možno novú lásku. Naplniť svoj osud. Eat, Pray and Love. Práve v tomto mestečku bola najväčšia koncentrácia hľadajúcich.

Sama som si rada pozrela tento film. Ale len ťažko by som dokázala uveriť, že je niekto ochotný inšpirovať sa, či takmer verne kopírovať známy knižný bestseller, aby našiel svoje šťastie. Ak sa to podarilo jednej, nemusí sa ďalším. Každý človek má svoju vlastnú cestu. A tú si musí nájsť sám. Keď sme večer išli s priateľom na večeru, pri vedľajšom stole sme videli jednu z hľadajúcich. Sedela tam sama, s miešaným nápojom, mobilom na stole a otrávenosťou v tvári. Takto sa asi nenájde... Ale súdiť ju nechcem.

Na ďalšie ráno sme sa prebudili do opäť krásneho dňa. Bývali sme v malom útulnom domčeku, s malou terasou, na ktorej sme si pochutnávali na svojich raňajkách. Pancake (palacinka s banánmi) a čerstvé ovocie. Boli sme takí zaujatí jedlom, že sme si nevšimli, že nastalo dusivé ticho. Od cesty bolo počuť zvuk motoriek, či áut. Stíchli ale vtáky, onemeli stromy. To ticho neveštilo nič dobré. V tesnej blízkosti rušných ulíc sa nachádza „sacred monkey forest" - posvätný opičí les. A vždy sa našla skupina opíc, ktorá sa nepodriaďovala opičej hierarchii, oddelila sa od ostatných a v čase raňajok atakovala v meste miesta, ako to naše, aby si našla niečo na jedenie. Tvárili sa akoby nevšímavo, ale približovali sa čoraz viac. Jeden veľký opičiak pristál priamo na našej terase. Priateľ ho chcel zahnať, ale starý opičiak teda nemal pre to pochopenie. Vyceril svoje ostré zuby a takmer na neho zaútočil. Ten schytil svoje kreslo a chcel sa ním zahnať na opičiaka, našťastie už prišli na pomoc aj domáci, ktorým sa palicami podarilo opice rozohnať. V ten deň sme sa vybrali pozrieť miesto, kde žijú naši ranní útočníci, resp. ich príbuzní.

Ubud_2.jpg

Opice sú z rodu makakov a v Ubud je ich prirodzeným miestom výskytu posvätný les v tesnej blízkosti mesta. Opice vo všeobecnosti stelesňujú dobré aj zlé sily, Balinézania sa ich štítia aj uctievajú. Tie, čo žijú v tomto lese, uctievajú a ochraňujú. Veria, že dokážu ochrániť chrám, postavený priamo v ňom, proti zlým duchom. Pred vstupom do ich kráľovstva si môžete kúpiť banány a kŕmiť nimi opice. My sme túto možnosť nevyužili. Obdivovala som malých chlapcov, ktorým opice liezli po hlavách a z rúk im vytrhávali banány. Moje sympatie si nezískali ani po návšteve ich prirodzeného miesta. Človek musel dávať veľký pozor na to, aby nemal na sebe nič, čo by opice lákalo. Bolo zaujímavé sa poprechádzať po tom lese, ale viac než opice ma zaujali nádherné stromy. Zamilovala som sa do ich mohutných kmeňov, ktoré pamätali nejaký ten letokruh. Les je prejavom harmonického spolužitia ľudí a prírody. Predstavuje jednu z posvätných stránok balinézskeho hinduizmu.

Tak, ako na mnohých miestach na Bali, aj tu bol chrám zasvätený nejakému božstvu. Pre verejnosť bol uzatvorený. Sochy strážcov pred vchodom do tohto posvätného miesta sa zdali byť staré možno ako tie stromy. Toto miesto malo neskutočnú pozitívnu energiu, ale z hľadiska estetického bolo v silnom kontraste s udržiavanými palácmi kráľovskej rodiny o niekoľko metrov ďalej, v centre mesta.

Ubud_3.jpg

Vrátili sme sa späť do mesta a zamierili do kráľovského paláca, ktorý do dnešného dňa obýva kráľovská rodina. Nepožíva už žiadnu moc, ale je stále rešpektovaná. Bali bolo kráľovstvom do polovice 20. storočia, v súčasnosti je celá Indonézia republikou. Kráľovský palác sa úplne vymyká tomu typicky európskemu. Nie je to žiadna klasicistická či baroková stavba. Je to komplex drevených domčekov postavených na kamenných podlažiach asi meter nad zemou. Oproti chudobným chatrčiam sú plne uzatvorené, bez plechov (ako to často býva u príbytkov tých chudobných). Drevo hýri červenou a zlatou farbou, vrátane nádherných vyrezávaných dvier.

Ubud_4.jpg

Okrem domčekov tam bolo niekoľko zastrešených miest s obradnými nástrojmi.

Ubud_5.jpg

Počas niektorých víkendov sú záhrady okolo nich otvorené pre verejnosť, za poplatok. My sme tam vošli v pondelok, kedy je voľne sprístupnená len malá časť záhrad, lebo v palácoch bola práve kráľovská rodina.

Ubud_6.jpg

Mali sme šťastie. Stretli sme tam strážnika, ktorý sa podujal, že nás prevedie záhradami. Do palácov sme vkročiť nemohli. Bolo to za poplatok, ale dopredu si nepýtal nič. A to nám bolo sympatické. Ticho sme kráčali kráľovskou záhradou, urobili sme si pár záberov a vychutnávali si to, že si môžeme tú nádheru pozrieť nerušene. Jeho minulá sláva bola živá ešte aj dnes. Čo sa nedá povedať o ďalších kráľovských palácoch na Bali, ktoré nutne potrebujú rekonštrukciu.

Na druhý deň sme po raňajkách išli na dobrú kávu. V meste sme objavili veľmi  príjemnú reštauráciu, ktorá pôsobila skôr ako kaviarnička. Bola na spôsob hippies. Vkusné kreslá, stolíky, pestrofarebné vankúše, príjemná hudba, káva illy a neprekonateľný cheese cake.

Keď sme sa nasýtili vôňou mesta a kávy, tak sme sa s prenajatou motorkou stratili v úzkych uličkách malebného vnútrozemia. Objavili sme jedno z populárnych ryžových terasovitých polí. Ryža je jedným zo základných potravín obyvateľstva, sú na nej absolútne závislí, vysádzajú ju až 3 krát ročne. Ryža sa pestuje v rámci komplexného zavlažovanie systému, známeho ako Subak, ktorý má pôvod v Indii.

Ubud_7.jpg

Atraktivita tohto miesta pritiahla aj množstvo obchodníkov, ktorí predávali drevené skrinky, vyrezávané sošky, či pestrofarebné prikrývky. Väčšina obyvateľstva predáva tovary alebo poskytuje služby, lebo potrebuje z niečoho žiť. Sociálne výhody vyspelého západného sveta tam určite neobjavíte. Stiahli sme sa z centra obchodníkov a v pokoji si vychutnali kávu v reštaurácii s pohľadom na polia. Pozorovali sme chudého starca, ktorý sa obratne vyškriabal na blízku palmu a vzal jeden z kokosových orechov. Takú obratnosť by som chcela mať v jeho veku aj ja.

Po káve sme opäť nasadli na motorku. Úzkymi cestami sme sa dostali k ďalšej ryžovej terase, ale táto už nebola tak turisticky atraktívna. Bola príliš blízko obydlí domorodých ľudí. Keď sme zostupovali z motorky, už nás obkolesilo asi 10 detí a tínedžerov. Mala som v rukách okuliare a mladé dievča siahajúc na ne mi hovorí: „Sunglasses for me?" Som síce citlivá duša, ale neobmäkčila ma. Necítila som zodpovednosť za jej chudobu. S úsmevom som ju odmietla a vykročila smerom k terasám. Cestou ma zaujala stará žena. Neodolala som urobiť si fotku.

UBud_8.jpg

Pokračovali sme ďalej a objavili sme bývalé kráľovské kúpele, pri ktorých sa nachádzali verejné, dodnes používané obyvateľmi. Pre tých najchudobnejších to bolo miesto, kde sa mohli umyť, či oprať si veci. Kúpeľne v európskom ponímaní pôvodné obyvateľstvo nepoznalo. Kúpele sa nachádzali v malom údolí hneď pri ceste, s množstvom kvetov a stromov. Rozdelené boli múrmi na niekoľko častí, bola tam ženská aj mužská časť.

Ubud_9.jpg

Priateľ sa rozhodol, že si pôjde umyť ruky od prachu. Vošiel do mužskej časti, priblížil sa k stene, z ktorej z niektorých otvorov, podobným zvieracím hlavám, nepretržite vytekala studená voda. Tak totiž boli kúpele vybudované. Kameň naokolo bol mokrý a posiaty zeleným povlakom, na ktorom sa pošmykol a padol na schody. Našťastie sa mu nič nestalo, odniesli si to len lakte. Prišiel tam jeden starý muž, ktorý odtrhol list z blízkeho stromu a ukázal priateľovi, nech si lakte potrie bielou tekutinou, čo z neho vytekala. Krvácanie sa zastavilo. Úsmevom sme sa poďakovali a pokračovali ďalej. Opäť sa mi potvrdila viera v energie, tento starý muž bol síce chudobný, ale poznal bohatstvo a liečivú silu okolitej prírody. Ktorá lieči.

 

 

Po 3 nádherných dňoch v Ubud a jeho okolí sme sa rozhodli opäť sa presunúť. Výber padol na prímorské mestečko na severe Lovina.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.


Už ste čítali?