Akoby sme zabúdali žiť svoj život...

Autor: Katarína Majerová | 19.7.2012 o 14:08 | Karma článku: 6,46 | Prečítané:  718x

Vždy, keď mám pocit, že poznám svet, ukáže mi svoju ďalšiu novú tvár. Žijeme v rýchlom svete, rýchlosť  diktuje tempo každému okamihu. Aby sme stihli toho čo najviac. Veď život je tak krátky... Zapĺňame svoju existenciu silnými, ale prchavými emóciami, lebo skôr než stihneme spracovať jeden pocit, prichádza ďalší, ešte intenzívnejší. Svoj život tak len prežívame, lebo pocity sme v tej rýchlosti zabudli spracovávať. Nie je na to čas.

 

Zabudli sme, aké to je tešiť sa, nielen z danej chvíle, ale aj z tých minulých, ktoré si vyvolávame zo spomienok. Svoju dušu si budujeme tým, čo je našou podstatou, čo sme v sebe budovali dlhý čas, presahujúce náš terajší život. Sme skutočne ako šálka, ktorá je naplnená po samý okraj a každý nový pocit len skĺzne po hladine, a po chvíli sa vyleje von. Aká márnivosť... Už sa nič do nás nezmestí. Sme plní svojich predstáv o tom, ako by to malo asi fungovať, konvenciami, egoizmom, komplexami, ktoré si kompenzujeme nahováraním si svojej výnimočnosti...

 

Pokým sa nám nepodarí vyprázdniť svoju šálku, budeme len pozorovateľmi vlastného života. Bez ozajstných pocitov. Zabudli sme sa radovať, jej miera záleží od toho, ako veľmi sa svojim úspechom alebo šťastím odlišujeme od iných. Zabudli sme na bolesť, vymenili sme ju za sebaľútosť. Ak nám je ublížené, postaráme sa o to, aby sme aj my ublížili. A je nám jedno, či ublížime tomu, kto ublížil nám, alebo niekomu inému. Zabudli sme na úsmev, naučili sme sa v každej situácii udržať si pózu, byť úprimným sa dnes nenosí. A tak prichádzajú falošné úspechy, falošné pocity, falošné bolesti a falošné lásky...  Hlavne že vo svojom živote máme istotu.

 

Človek je na svete vždy sám. Môžeme sa obklopiť majetkom, získať postavenie, zostávame sami. Ani rodina tento pocit nezmaže. Samota si nás vždy nájde. Neznamená ale osamelosť. Záleží od nás, či samotu budeme brať ako bremeno alebo ako prostriedok k sebapoznaniu. Na tejto ceste nám pomáhajú naši blízki. Prostredníctvom blízkeho človeka spoznávame samých seba. Nikto a nič ale za nás náš život neprežije. Sme tvorcom každého svojho pocitu, s ktorým sa musíme aj sami vysporiadať. Aj s tom, keď sa ho vedome vzdáme. Naši blízki nás nemôžu urobiť šťastnými, pokým si šťastie k sebe nepripustíme. A nemôžeme ani žiť šťastím iných.

 

Hlavne deti sa nesmú stať nástrojom na splnenie našich vlastných snov. Dieťaťu tým odoberáme možnosť vytvárať si svoj vlastný svet a sny. Odďaľuje nás to od plnenia tých našich, bojíme sa snívať, lebo mame strach riskovať. Len ten, čo riskuje, niečo získa. Svet je veľké zrkadlo, je odrazom harmónie. Len vtedy, keď niečo obetujeme, získame niečo späť. Vždy by sme si ale mali zvážiť, či neobetujeme niečo, čo má pre nás väčšiu hodnotu než to, čo nakoniec získame...

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.


Už ste čítali?