Sedem “hriechov” v konaní človeka. Hriech tretí - závisť.

Autor: Katarína Majerová | 21.4.2013 o 22:30 | Karma článku: 7,74 | Prečítané:  884x

V poradí tretím "hriechom" je závisť. Ničí v nás to, čo je našou podstatou - lásku. Prestaneme milovať samých seba, lebo šťastie nehľadáme v sebe a vo svojich snoch, ale u iných, ktorým ho závidíme. Nerešpektujeme to, že každý z nás je originálna bytosť s originálnymi potrebami a vlastnými snami. Je pohodlnejšie nemyslieť a neurobiť pre seba nič. Len bezducho kopírovať ostatných. A keď sa nám to nedarí, začneme v sebe živiť závisť. Čo ale nikto z nás neprizná, často ani pred sebou samým.

Ak sme vyrovnaní so svojim životom, pociťujeme radosť aj pri pohľade na šťastných ľudí. Tešíme sa z ich šťastia, vieme, že to šťastie môžeme a máme aj my sami. Len v inej forme. Máme srdce plné lásky, preto závisť necítime. Dokonca ani vtedy, keď má niekto niečo, po čom túžime my sami.

Tešiť sa zo šťastia iných neznamená, že kapitulujeme na svoj život,

že doprajeme všetkým všetko, ale sebe nič.

Preto sme sa na tento svet nenarodili. Sme tu preto, aby sme cítili. A najkrajší pocit je, keď sme šťastní. Vieme, čo chceme, čo nám robí radosť. Sami si vytvárame svoj osud. A určujeme, čím ho naplníme.

Ale ak uzamkneme svoje srdce, namiesto lásky v sebe živíme zlosť. Hneváme sa na svet, na spoločnosť, kolegov, susedov, či rodinu, že nemáme to, po čom túžime. Seba pri tom vnímame ako obeť. A z tejto frustrácie sa v nás usídli závisť. Ako je možné, že niekto to má a ja nie?

Dnešný svet je plný závisti, ktorá je nekompromisná. Na princípe túžby vyhrávať a teda získavať je postavená spoločnosť.

Už sme zabudli na to, čo skutočne chceme. Čo nás urobí naozaj šťastnými.

Identifikujeme sa cez tovary v reklame, vlastníme predmety, ktoré nám majú zabezpečiť šťastný život, robíme aktivity, ktoré majú byť zárukou spoločenskej prestíže. Veríme, že len slepým nasledovaním toho, čo je vo svete "in", sa staneme tými úspešnými, tými, čo majú v živote jednoducho šťastie. Strácame vlastný názor, vlastný úsudok, podstatné je stále napĺňať svoj život novými a novými vecami či zážitkami. Vzdávame sa svojej originality, svojich snov na úkor tých, ktoré sú práve teraz v kurze. A ktoré by nás, na rozdiel od tých okopírovaných, mohli urobiť šťastnými.

V rezignácii na svoj život zájdeme až tak ďaleko, že sa prestaneme pokúšať splniť si aspoň tie sny, ktoré nám síce nie sú vlastné, ale ktoré nám tak pekne servíruje spoločnosť, či médiá. A ovládne nás strach, že nebudeme šťastní. Alebo aspoň nie tak, ako tí druhí. Ktorí si sny naplnili. A určite im to prináša šťastie. Z tejto frustrácie sa znížime k tomu najjednoduchšiemu spôsobu odvrátenia pozornosti od vlastnej rezignácie: začneme ľudí sledovať a kritizovať. Lebo v nás rastie závisť. Závidíme im úspech, peniaze, či dokonca len spokojnosť, až tak, že voči nim prechovávame hnev.

Namiesto toho, aby sme sa nad sebou zamysleli a urobili niečo, čo by zmenilo náš život, hľadáme chyby v iných.

Ako to, že majú to, čo my nie? Prečo sú šťastní a my nie? V hĺbke svojej duše cítime, že robíme niečo zle. Sme však tak zahľadení do seba, tak sa vyžívame vo svojej sebaľútosti, že narastajúcou túžbou po tom, čo majú iní, nadobúdame presvedčenie, že si to zaslúžime viac. Sami síce nevieme, kým skutočne sme, ani čo by nám urobilo radosť. Ale určite by to bolo to, čo majú tí druhí, keď sú tak spokojní.

Namiesto uznania sa nadradzujeme nad iných a vieme zaručené dôvody, prečo sa nám nedarí. Veď ten, čo je úspešný, šťastný, to dostal len tak, nemusel sa snažiť. A my sa musíme trápiť celý život. Bránime svoje (ne)konanie aj tým, že vedome o iných klameme a krivdíme im.

My sa máme zle, lebo sme sa tak sami rozhodli, tak nech sa majú zle aj ostatní.

Zájdeme niekedy až tak ďaleko, že im poškodzujeme ohováraním, vyžívame sa vo vyvolávaní hádok, sabotovaní ich konania či v poškodzovaní majetku. Veď máme na to právo, v mene spravodlivosti. My sme tí, ktorým bolo ukrivdené, tak nech za to trpia. Dáme im pocítiť, ako veľmi nimi a ich spokojnosťou opovrhujeme. Ale to len poukazujeme na to, ako veľmi opovrhujeme sebou a svojim životom.

Svet nám vždy nastavuje zrkadlo. Odráža sa v ňom presne to, čo si myslíme o sebe. Namiesto obete sa tak stávame sudcom vlastného konania, trestáme sa za svoju nečinnosť sami. Tým, že nikdy nič nebudeme mať, lebo tomu svojim (ne)konaním sami bránime.

Nevieme pochopiť, že pre každého človeka je šťastím niečo iné,

spokojným sa preto musí naučiť byť každý sám.

Každý človek musí zistiť sám, čo je jeho šťastím. Strach z vlastného zlyhania je ale mnohokrát silnejší. A je to vždy zlý radca. Lebo otvára dvere k závisti. Ak jej podriadime svoj život, je to naše rozhodnutie. Je to naša voľba. Ale svojim správaním zasahujeme aj do priestoru iných. Čo určite nie je ich voľba. Závisť je silným motorom pre konanie človeka. Asi by bolo márne očakávať, že pod vplyvom závisti chceme pre iných dobro a šťastie.

Skúsme to raz s jej protikladom, s radosťou. Tešiť sa zo svojho šťastia, ale aj šťastia iných. Všetci sme si strojcom vlastného šťastia a správcami svojich možností. Sami si určujeme, čo dokážeme, kam sa posunieme, čím naplníme svoj život. A po čom vlastne túžime. Lebo sme originálne bytosti. S vlastným srdcom a vlastnými snami. Nikdy nie je neskoro začať v sebe hľadať šťastie. Tak to skúsme. Už dnes.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.


Už ste čítali?