Sedem “hriechov” v konaní človeka. Hriech štvrtý - hnev.

Autor: Katarína Majerová | 28.4.2013 o 8:58 | Karma článku: 7,17 | Prečítané:  760x

Svet nie je dokonalý. Lebo ho tvoríme my, ľudia. Rodíme sa ako originálne a slobodné bytosti, s možnosťou mýliť sa. A radi to využívame. Učíme sa celý život. Najradšej na vlastných chybách. Niekto sa učí rýchlejšie, iný pomalšie. Za svoje konanie vždy nesieme zodpovednosť. A následky. Máme ale právo byť sami sebou. Prežiť si svoj život po svojom. Aj s chybami.

Dopúšťame sa omylov, prežívame prehry, či spôsobujeme bolesť. Keďže sme vnímajúce bytosti, vyvoláva to v nás vlnu pocitov. Cítime sa skleslo, ak sa nám niečo nepodarí, obviňujeme sa, ak sme v niečom zlyhali, či v niekom vyvoláme hnev, ak vďaka nám prežíva bolesť. Každý z nás má právo na svoje pocity. Ľútosti, viny, či hnevu.

Sú to všetko ľudské emócie, ale nie sú vnímané rovnocenne. Za hriech ešte nebola označená (seba)ľútosť či obviňovanie (sa), ale hnev už áno. Hnev je považovaný za štvrtý zo siedmych základných hriechov. Ale tak ako všetky ostatné, ani tento hriech nie je jednoznačne odsúdeniahodný.

Sme slobodné bytosti konajúce na základe vlastného rozhodnutia,

ktoré za nás nikto iný neurobí.

Môže s nami súhlasiť, alebo nie, ale nezmení ho, pokým tak neurobíme my sami.

Musíme byť ale vždy pripravení vnímať obraz o nás samých pravdivo. Tak, ako nám našepkáva srdce. Je to náš milujúci radca, ktorý nám pomáha v našom konaní. Čo prechádza cez srdce, prechádza láskou. Ak ju v sebe potláčame, nepostihne nás žiadny trest, akurát sa budeme rozhodovať na základe falošných predstáv o nás samých či svete.

Láska nie je slabosťou, či výplodom naivnej fantázie.

Je neoddeliteľnou súčasťou našej každodennosti.

Vidíme rozdiely, omyly, zlyhania. Ale ak na seba a na svet nazeráme skrz lásku, sme s tým uzrozumení. Vieme, že má každý z nás nárok na chyby, ale aj na možnosť voľby. Môžeme sa cítiť dotknutí, ak nás niekoho rozhodnutie zasiahne, ale ani vtedy mu nemôžeme odobrať právo slobodného výberu. Tak ako nám on nemôže zobrať to naše, keď odmietneme byť súčasťou jeho voľby. A necháme ho odísť. V teoretickej rovine tomu rozumie každý.

Život ale nie je o teórii, o ktorej tak radi hovoríme, ale málokedy ňou žijeme.

Lebo si ju vo svojom vnútri nepripustíme.

Vyžaduje odhaliť svoje vnútro a pomenovať vlastné ja. A to chce odvahu.

Či sme k sebe úprimní alebo nie, všetci sme bytosti túžiace po láske. Preto do svojho sveta vpúšťame iných, s ktorými chceme spoločne zdieľať lásku. Stávajú sa našimi blízkymi. Keďže sme emočne prepojení, reagujeme na seba citlivo. Hovorí sa, že si vždy sami určujeme, do akej miery nás človek dokáže zasiahnuť svojim konaním. No keď niekoho milujeme, je dosť ťažké vymedziť mu priestor v našom srdci, kde sa pohybovať ešte môže a kde už nie.

Silnými putami otriasajú silné emócie. A ak nám niekto blízky ublíži, všeobsiahlu lásku v sebe určite neucítime. Veď sme ľudia. Konanie našich milovaných sa nás bytostne dotýka. A ak sa nám nepáči, pocítime v sebe hnev. Ten dokáže poriadne rozdúchať vášne. Ak ale dovolíme, aby sa nám hnev vymkol spod kontroly, môže nás úplne pohltiť, až nie sme schopní na nič iné myslieť. Keď potom pominie najväčšia vlna emócií, cítime sa sklamaní, podvedení, využití, či nedocenení. A neuveriteľne vyčerpaní a prázdni.

Niektorí sa poučia a chcú vyjsť z toho kruhu von, lebo si uvedomia, že tým škodia len sebe. Ďalší sa prestanú ovládať, kričia ešte hlasnejšie, túžia po pomste, ktorá by zaplnila zničujúcu prázdnotu v ich vnútri. Majú pocit, že keď prestanú, udusí ich trýznivé hučanie vlastného svedomia.

Lebo nik nie je bez viny.

Oba prípady majú spoločnú jednu vec - odpustenie. Rozdielne sú len v momente, kedy sme schopní sa preň rozhodnúť. Odpúšťanie úzko súvisí s hnevom. A tak, ako každý pocit, je našim odrazom. Lebo všetko vychádza z nás samých.

Ak nedokážeme odpustiť sebe, nevieme ani iným.

Samotné odpustenie ale neznamená, že je v poriadku, čo niekto urobil, ale že už viac nechceme byť väzňami vlastného hnevu.

Ale čo ak odpustiť nedokážeme? Lebo tí, ktorých sme milovali, o to nemajú ani záujem? Vtedy nás prepadne zlosť, prameniaca z bolesti a bezmocnosti, ktorú nevieme ovládnuť. Nevedomky tak ešte dodávame viac a viac energie ich sebeckosti. A stávame sa súčasťou ich príbehu, v ktorom absentuje láska. Tým, že si ich vinu stále v hlave pripomíname a nedokážeme pochopiť, prečo nám to urobili. Hneváme sa na nich, že nám ublížili, ale aj na seba, že sme boli takí naivní.

Odoberáme sa tak o silu, ktorú tak veľmi potrebujeme na to, aby sme dokázali utíšiť svoje zranené city. A ponúkame ju niekomu, kto o ňu už nestojí. Hovorí sa, že čas všetko vylieči. A po bolesti prináša uzdravenie.

A čo je uzdravené, to by sme mali nechať na pokoji.

Nech si žije vlastným životom. A odpustením.

K tomu, aby sme odpustili, si musíme uvedomiť jednu podstatnú vec. Každý z nás si v sebe nosí svoje zážitky z minulosti, svoje bolesti aj radosti, ktoré ovplyvňujú našu prítomnosť. A naše terajšie vzťahy. Sme cítiace bytosti. Tak sme sa na tento svet narodili a tak by sme mali aj žiť. Naplniť svoj život pocitmi. To so sebou prináša aj riziko.  Odmietnutia, bolesti, či straty. Ale ako sa hovorí, kto nič neriskuje, nič nezíska.

Žiadna bolesť či smútok nestoja za to, aby sme kvôli nim v sebe umlčali emócie.

Aspoň vieme, že žijeme.

Potláčať ich v sebe vedie k ich útlmu. Znamenalo by to ochudobniť sa od vnímania tohto sveta všetkými zmyslami, ktoré v nás rozozvučia tisíce pocitov.

Nemusíme byť vždy usmiati, aj vyrovnaným ľuďom sa stáva, že nemajú svoj deň. Aspoň ho tak môžeme odlíšiť od toho dobrého. Ak nás zachváti smútok, nechajme ho v sebe v pokoji doznieť, ale nespravme si z neho utešujúcu modlu sebaľútosti.

Vždy dokážeme v sebe ucítiť, kedy nastal čas zhlboka sa nadýchnuť

a opäť uvidieť všetky farby sveta.

A pozorovať, ako nám dúhovými farbami maľujú na prázdne miesto v duši, ktoré sme vyliečili a odložili do spomienok. Aby opäť ožilo. A cítilo.

Láska je opakom hnevu. Je nepodmienečná, nekonečná, nekontrolovateľná. Ak žijeme podľa nej, milujeme samých seba a tým aj svet. Máme svoj názor, rozhodujeme sa na základe vlastných pocitov. Neznamená to, že čokoľvek sa stane, je to v poriadku, že sa nás nikto a nič emočne nedotkne.

Láska nie je o bezpodmienečnom prijatí čohokoľvek.

Dáva nám na výber.

Prijať alebo odmietnuť. Zotrvať alebo odísť. Vďaka nej veci pomenúvame pravými menami. V mene úprimnosti. Bez zbytočných prikrášlení či očierňovaní. Ak ju prijmeme, prinesie nám pokoj. Láska je najsubtílnejšia energia, z ktorej je stvorený svet, vrátane nás. Len na to my, ľudia, radi zabúdame. Lebo odhaľuje našu pravú tvár. Bytostí so srdcom.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.


Už ste čítali?