Sedem “hriechov” v konaní človeka. Hriech piaty - smilstvo.

Autor: Katarína Majerová | 5.5.2013 o 20:52 | Karma článku: 6,71 | Prečítané:  1980x

Smilstvo, piaty základný hriech, je v dnešnej dobe neaktuálny. Spoločnosť už predmanželský sex akceptovala. Kresťanský rozmer nechajme ale bokom. Pozornosť upriamim na to, čo je jeho podstatou: túžba. Ak sme cítiace bytosti, je našou neoddeliteľnou súčasťou. Každý z nás má svoje vlastné túžby. Tak ako má každý svoj vlastný život. Mnohé túžby máme spoločné, iné odlišné, alebo rozdielne len v intenzite. Sú našou hnacou silou v uskutočňovaní svojich snov. Môže to byť čokoľvek, o čom si myslíme, že nás urobí šťastnými. Majetok, vzdelanie, povolanie, postavenie, vzťah, dieťa, či sex.

Nikomu nemôžeme odoprieť právo túžiť po tom, čo chce. Spoločnosť sa ale rada stavia do pozície sudcu. Ak sa niečo vymyká "normálu", je to odcudzované. Každý z nás má ale svoje tajomstvá.

A porovnávať sa, že tie moje sú spoločensky akceptovateľné viac, by bolo neúprimné.

Spoločnosť sme predsa my.

Každý človek má právo na svoj život. Svoje rozhodnutia. Svoju voľbu. Ale v rámci tolerancie. Uskutočňovanie svojich túžob nám nedáva právo obťažovať nimi iných. Sú odrazom nášho srdca. A každý človek v tom svojom ukrýva so snami kúsok svojho ja. Preto sú neopakovateľné.

Každá túžba je sprevádzaná emóciami. Najintenzívnejšie pocity máme pri sexe. Prežívame ich v sebe, aj spolu navzájom. Premiešavajú sa v plynúcej energii. Je to ten najprirodzenejší spôsob spoločného prežívania najhlbších túžob dvoch ľudí.

Sex je podobný láske: nechce byť dokonalý, chce byť len spontánnym vyznaním si vzájomných pocitov.

Bez zbytočných slov. A slobodne.

Ak berieme sex ako prirodzenú súčasť svojho života, dokážeme sa povzniesť nad tým, akými informáciami, fotkami, či videami nás kŕmia médiá, či internet. Dokonca z nich môžeme čerpať inšpiráciu. Alebo nás môžu aj pobaviť. Sú medzi nami ale aj takí, ktorých to obťažuje, či privádza do rozpakov. Bolo by to v poriadku, keby toto puritánstvo pramenilo zo snahy prinavrátiť erotike a milovaniu ich dôstojnosť.

Na jednej strane sa pohoršujeme nad tým, čo na nás chŕli internet, na strane druhej už zabúdame, čo je to skutočné milovanie. Prežívanie tej najitímnejšej blízkosti so svojim milovaným človekom. Tak sme oblbnutí americkou kinematografiou, že sme uverili, že ten "správny" sex musí vyzerať presne tak ako vo filme.

Častokrát nemá s realitou nič spoločné. V skutočnom živote je podstatné len to, čo cítime. Je to opäť o pocitoch. Byť spolu a tešiť sa zo vzájomného zblíženia. Sexuálna túžba nás necháva v očakávaní, prináša adrenalínové potešenie, či pocit blízkosti. Alebo všetko dokopy.

Ak ale to, čo spolu prežívame, neprechádza srdcom, nespoznáme pocit naplnenosti.

A odoberáme sa o to najcennejšie - o prežitie najintímnejšej blízkosti. Je to možné len s človekom, ktorému dôverujeme, s ktorým sme si blízki mentálne, duchovne aj fyzicky. Lebo len vtedy sa z dvoch stáva jeden.

Problém nasledovať svoje srdce, prežívať naplno svoje pocity, máme všetci. Celá naša spoločnoť akoby sa potácala nad priepasťou strachu. Bojíme sa, lebo strácame svoje istoty. Nič sa však nedeje náhodou.

Každá bolesť, ktorú prežijeme počas života, má zmysel. Prináša so sebou zmenu.

Bude tým bolestivejšia, čím viac sa budeme držať starých zvykov.

Nechceme sa vzdať svojej minulosti, aj keď nám neprinášala pocit šťastia. Nevieme pochopiť, že sa nám môže uľaviť až vtedy, keď dovolíme zmene, aby nám zasiahla do života. Napriek tomu sa jej obávame, lebo je to pre nás niečo neznáme. A pred všetkým novým máme strach.

Preto uzatvárame svoje srdce a ukrývame ho za ochrannými múrmi ega. Akokoľvek veľké môže byť naše ego, na srdce nedokážeme zabudnúť. Lebo ho budeme v sebe neustále cítiť. Tomu sa nevyhneme. Navonok žijeme "spokojný" život, ale niečo mu chýba. Tým, že do seba nevpustíme žiadny nový pocit, ktorý by mohol otriasť našim zaužívaným stereotypom, našimi istotami, sa ochudobňujeme o možnosť prežívať  svoj život naplno. A vďaka láske prameniacej z nášho pravého ja - srdca - premeniť každú novú emóciu na niečo ešte silnejšie. Niečo, čoby inšpirovalo nielen nás, ale aj okolie.

Ku svojim pocitom sa staviame akosi neosobne. Akoby sa nás ani netýkali. Tak veľmi sa obávame možnej zmeny. Preto sme si zvykli, že svoje pocity prežívame len v sms, cez chat či mail. Nedokážeme si povedať do očí, ako jeden druhého ľúbime, dokonca ani to, že si odpúšťame.

Napcháme všetky svoje emócie do virtuálnych viet, ktoré niekoľkokrát preštylizujeme,

aby nás vnímala naša polovička tak, ako si to predstavujeme.

A keď sa potom zoči-voči stretneme, už sa o tom nechceme baviť. Tvárime sa, že sa vlastne nič nestalo. Lebo sa bojíme, že keby sme o tom hovorili reálne, nebude to tak dokonalé. Alebo úprimné.

Naše vzťahy sa stávajú povrchnými, bez reálneho prežívania, ktorého podstatou je reálna konfrontácia a úprimný pohľad do očí. Čítať si v nich hĺbku vzájomných pocitov, vnímať pulzujúcu lásku, či oslobodzujúcu energiu odpustenia. Namiesto toho hlboké pocity ukrývame do pekne sformulovaných viet, ktoré udusia ich silu.

Pocity ale nechcú byť dokonalé. Len prežívané. Naplno prežívané.

Tak veľmi chceme mať pod kontrolou svoj život, až sa z nás vytratí spontánnosť. Pod drobnohľadom máme každý okamih svojho života. To, čo urobíme, aj to, čo vyslovíme. Až nedokážeme odlíšiť to, po čom skutočne túžime, od toho, po čom si myslíme, že by sme  túžiť mali. Bojíme sa otvoriť, odhaliť svoje pocity, preto sa uzatvárame. Pred sexom nevynímajúc.

Žijeme v dobe, kde sa túžba po dokonalosti stala spoločenskou nevyhnutnosťou. Prestávame byť samými sebou, popierame svoje pravé ja. A to všetko kvôli tomu, aby nás okolie (a častokrát aj tí najbližší) vnímali ako tých úspešných, tých, čo v spoločnosti niečo znamenajú. Tých dokonalých. Tých, ktorí sú vždy nad vecou. A ak dokonalosť nemôžeme reálne dosiahnuť, aspoň ju predstierame.

Žijeme tak len v ďalších a ďalších imaginárnych bublinách, po prasknutí ktorých v nás zostane len vyhorená prázdnota. A stávajú sa z nás citovo frustrované bytosti. Život nám ale vždy dáva na výber. Ak budeme načúvať svojmu srdcu, vždy nám odhalí, čo nás urobí šťastnými. Skutočne šťastnými.

Budú to veci, ktoré sme doteraz považovali za nepodstatné maličkosti.

Ktoré nie sú ničím zaujímavé, lebo sú všade vôkol nás a každý na ne môže siahnuť.

Ale práve oni sú zdrojom nášho poznania, energie, pocitu šťastia. Je z nich stvorený svet. A všetko v ňom má svoju nevyčísliteľnú hodnotu. Vrátane nás.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.


Už ste čítali?