Prečo mi prekáža ľudovosť v tv novinách na Markíze.

Autor: Katarína Majerová | 14.5.2013 o 19:55 | Karma článku: 16,54 | Prečítané:  36987x

V poslednej dobe je "in" byť ľudový. Alebo to aspoň deklarovať. Ľudovosť prezentovaná ako priblíženie sa k masám. Stáva sa mottom politických strán, ale aj médií. Dnešné spravodajstvo nie je o investigatívnej novinárčine či objektívnom citovo nepodfarbenom informovaní (čomu sa inak hovorí profesionalita, len médiá akoby to slovo nemali vo svojom slovníku). Príkladom sú televízne noviny na markíze, ktoré sa zmenili na "ľudové spravodajstvo", ktorého význam poznajú asi len jeho tvorcovia.

Skôr než spustím svoju kritiku na samotné markizácke správy, nedá mi nenapísať niečo o moderátoroch. Až na pár výnimiek je to zlé. Jeden je ťažkopádny, bez štipky pohotovosti či zmyslu pre humor, ďalšia sa v obliekaní zabudla v 90-tych rokoch so svojimi lesklými kabátikmi, vhodnými skôr na ples ako do práce. Hlavne že sú vlásky pekne vyčesané dopredu a naušničky sa pekne ligocú vo svetlách reflektorov.

Inšpiruje sa tím markízy aspoň trošičku takými správami v zahraničí? Čo tak BBC? Tmavý kostým, skromné líčenie, veď moderátorka číta správy. Nemoderuje galavečer. Dokresľuje to len realitu na Slovensku. Na to, aby sme niekoho označili za úspešného, nám stačí, aby sa ukázal v televízii. Čo tam na tom, že číta len správy? Je to hviezda! Smutné a úsmevné zároveň na tom celom je, že tie hviezdy sa hviezdami naozaj cítia byť...

Prejdime radšej k televíznym novinám. Markíza má vraj najobjektívnejšie správy. Ale prečo sa potom z nich nedozvieme, čo sa skutočne deje? Najmä vo svete. Ak, tak sú to informácie len o tragédiách, či štrajkoch. V preklade pre menej vzdelané publikum to znamená: nikam necestujte, za hranicami vás čakajú len problémy, dokonca môžete byť v ohrození života. Informácie o Slovensku ale nie sú o nič lepšie. Reportáže plné tragédií, o politike len veľmi okrajovo, v duchu - na Slovensku je to tak (takže sa s tým nedá nič robiť).

Aby sa navodil u ľudí pocit dôležitosti, každý, aj ten najmenší problém je dramaticky vykreslený. Stávame sa tak konzumentmi spravodajstva, cítime presne tie emócie, aké v nás chce vyvolať. Sme smutní, nahnevaní, pohoršení, zvedaví, dychčíme po nových a nových informáciách.  Kŕmia nás reportážami o tom, kde sa stala aká rodinná tragédia, dopravná nehoda, či zločin. Aby v nás markíza vyvolala pocit, že aj u nás, na malom Slovensku, sa stále niečo deje a že v ničom nezaostávame za zahraničím.

Je mi ľúto, ak niekto trpí, ak je mu spôsobená bolesť.  Neverím však, že je dotknutým rodinám príjemné, keď o ich rodinnej tragédii vie celé Slovensko. Aby reportáž získala ten správny emočný náboj (rozumej, vyvolať v nás pocit, akýkoľvek, hlavne negatívny, lebo ten v nás bude dlho rezonovať), reportér sa opýta ešte na názor susedov a celý svoj výstup okorení dramatickým opisom celej udalosti. Je to obyčajné mediálne príživníctvo na bolesti iných. Skryté posolstvo reportáží o tragédiách na Slovensku znie: ani na Slovensku sa nemôžete cítiť bezpečne, najlepšie je, keď zostanete doma. Tam sa vám nič nestane.

Je zrejmé, že ľuďom na Slovensku sa páčia práve takéto správy. Vidieť svoju dedinu či mesto v televízii, svojich susedov, známych. Naberáme tým ako národ na dôležitosti. Ale na čom postavenej? Na problémoch? Tragédiách? Ale našťastie tu máme opäť markízu, ktorá tento pokrivený obraz "doladí": na Slovensku sa nedejú len zlé veci, sem-tam sa vyskytne aj niečo pozitívne. Ale vďaka aj za to. Zahraničie už také šťastie nemá. Z neho prichádzajú len zlé správy.

Uvedomuje si markíza, že takéto jednostranné negatívne zobrazovanie v nás oživuje nostalgiu za bývalým režimom? Vtedy sa nedialo toľko krádeží, dopravných nehôd, tragédií, alebo sa o nich len toľko nehovorilo. A západ bol miestom, kde na nás číhalo len zlo. Markíza nám túto nostalgiu nijako nevyvracia, dokonca ju v nás živí. A či vedome alebo nevedome, nie je vôbec podstatné. Za to, aby sme ju vnímali ako televíziu, ktorá nám najviac rozumie, urobí čokoľvek. Tak nám posúva také správy, aké chceme vidieť. O tragédiách, lebo to v nás umocní pocit, že sú ľudia, ktorí sa majú horšie ako my. Čo je úplne zvrátené. Ale keďže je najdôležitejšia sledovanosť a tá znamená peniaze, nič sa na správach nezmení.

Sme na vašej strane - motto spravodajstva sa tak stáva nástrojom podpory rovnostárstva, lebo všetci sa máme rovnako zle. Sme rukojemníkmi úradov, súdov, polície, vlastných zamestnávateľov, či vlády. Zarábame málo a máme problém z toho vyžiť. To všetko je pravda. Ale nebezpečným to začína byť vtedy, keď všetko, čo sa vymyká tomuto "normálu", je považované za nadštandard, luxus, niečo, čo je proti nám, lebo to k nám nepatrí. Povedať, že zarábať 1000 eur mesačne v hrubom je už niečo extra, je trošku pritiahnuté za vlasy. Je mi ľúto, že veľmi veľa ľudí zarába 300 eur, ale prečo by mali byť tí, čo zarábajú viac, horší?

Prečo markíza nehovorí o tom, že zarábať 300 eur je zbedačovaním ľudí? Namiesto toho sa s vládou podieľa na vymývaní našich mozgov, že najlepšie je zostať doma, aj keď tu nemáme dobre zaplatenú prácu, ale máme ju, veď koľkí ju nemajú! A v zahraničí len štrajkujú. Áno, ale to preto, lebo sa svojej úrovne nechcú vzdať len tak ľahko. O životnej úrovni západu môžeme len snívať, najmarkantnejšie je to u dôchodcov, či sociálne odkázaných skupín (a nemám teraz na mysli práve tie úplne marginalizované). Máme vyše 20 rokov po revolúcii a čo sa u nás zmenilo?

S každou zmenou ale musíme začať od seba. Ak nezmeníme seba, ako môžeme žiadať, aby sa zmenila spoločnosť? Hádžeme do jedného vreca všetkých, ktorí sa majú lepšie ako my, lebo k tomu prišli určite bez veľkej námahy. Odcudzujeme tých, čo urobili chybu. Bez toho, žeby sme poznali celé pozadie. Akí dokážeme byť neúprimní. Túžime byť slobodné bytosti, individualisti, veď tak je to na západe in. Ale na to nám chýba zdravé sebavedomie. Tak si ho nahrádzame bezohľadným egoizmom.

Najsmutnejšie je na tom to, že si stav, v akej je spoločnosť, začíname všímať väčšinou až vtedy, keď nám negatívne zasiahne do života. Dovtedy spokojne sedíme v bezpečí svojich domovov a sme radi, že nás sa to netýka. Pohoršíme sa nad tým, ako niektorým ľuďom úrady či súdy komplikujú život, no emóciou vyjadrenou pred televíznou obrazovkou sa náš postoj začína aj končí. Neradi vyčnievame z radu, stotožňujeme sa s myslením väčšiny. Na to, aby sme nejaký názor vnímali ako pravdivý, stačí, ak bol povedaný v správach. Bez súdnosti, kritiky či sebareflexie. Neuvedomujeme si, že svojím správaním podporujeme chorú dušu tohto národa.

Máme pokrivené vnímanie toho, čo je normálne. Nevieme zabojovať za svoj vyšší plat, aj keď vieme, že nie sme zaplatení. A paradoxne napr. cez tringelty zvyšujeme plat čašníkom, dobrovoľne, hoci sme nedostali primeranú službu. Lebo dávať prepitné je jednoducho zvykom. A naviac, my si ho môžeme dovoliť. Z naučenej slušnosti, či túžby zaradiť sa do lepšej spoločnosti, bez akejkoľvek kritiky či nárokov, sa meníme na stádo. Na ľahko ovládateľné stádo.

Nechcem tu degradovať ľudí. Ale ak budeme stále len mlčať, náš život sa nezlepší. Nepríde žiadny spasiteľ, ktorý z nás sníme naše bremená. Musíme to urobiť len my sami. Začnime tým, že si budeme vážiť samých seba. Dožadujme sa svojich práv, služieb na úrovni, či primeraných platov. Zabudnime na strach, aj na naučenú formulku, že sa to nepatrí, veď sme skromní. Lebo za skromnosťou sa môže skrývať naša vlastná zbabelosť.

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.


Už ste čítali?