Sedem “hriechov” v konaní človeka. Hriech siedmy - lenivosť.

Autor: Katarína Majerová | 19.5.2013 o 22:07 | Karma článku: 6,64 | Prečítané:  660x

Posledným, siedmym hriechom, tak, ako ho pomenováva kresťanstvo, je lenivosť. Náboženskú náuku ale nechajme bokom. To, že niekto oddychuje a nič nerobí, ešte neznamená, že sa dopustil hriechu. Preto lenivosť zameňme radšej za slovo nečinnosť.  Je na jednej úrovni s ostatnými hriechmi, ale tým, že dotvára celistvý obraz o ľudskom konaní, stojí akoby nad nimi. Je súčasťou nášho konania vždy, keď môžeme urobiť niečo pre seba, ale nestane sa tak. Tým, že nič neurobíme, nič nepokazíme, ale vzdávame sa možnosti ovplyvňovať svoj život. Akoby sme ho ani nežili.

Nečinnosť neznamená, že sa nehýbeme, nemyslíme, nekonáme, netúžime. Tomu sa nedá zabrániť, veď sme ľudské bytosti. Vychádza z našej rezignácie na vlastný život. Vzdáme sa práva žiť ho podľa seba, lebo nám chýba sebadôvera. Tá skutočná, vychádzajúca z nášho vnútra, vďaka ktorej poznáme svoju hodnotu. Bez ohľadu na to, kde sa nachádzame, aký máme majetok, či postavenie.

Lebo ten najväčší poklad, ktorý v živote dostaneme, sme my sami.

Ak budeme nasledovať svoje srdce a v ňom ukryté túžby, budeme žiť naplnený život. Lebo nám poskytne odvahu, povzbudenie, silu aj trpezlivosť. Musíme mu však dôverovať.

Falošná sebadôvera je len hromadou naučených fráz, ktorými chceme demonštrovať svoju dokonalosť. Pri väčšom emočnom nápore sa však rozpadne ako domček z karát. Okolie oklameme, ale svoje srdce nedokážeme. A akokoľvek môže byť naša maska dokonalá, vždy v nás budú pochybnosti. Či sme dostatočne vo svojom klamstve presvedčiví. Neveríme, že šťastie máme vo svojich rukách. Svoj život sme zasvätili boju so svojimi obavami, pochybnosťami, či komplexami, bojovať za šťastie už nemáme silu. Ale vždy vieme pomenovať vinníka za naše neúspechy. My ním nie sme. Ale naši rodičia, blízki, nadriadení, kolegovia, susedia, spoločnosť, či osud.

Prichádzame na svet ako slobodné bytosti.

Len nevieme, čo si s toľkou slobodou počať.

Buď si ju zľahčujeme, unikáme pred problémami a aj sebou samými, alebo problémom pripisujeme až príliš veľkú dôležitosť. A cítime sa obeťami vlastného osudu, preto ich riešenie hodíme na iných. Oba postoje majú spoločné jedno: strach z prevzatia zodpovednosti za svoj život. Lebo sloboda nám umožňuje vlastné rozhodnutie. A to so sebou vždy prináša zodpovednosť. Ale prečo sa tohto práva vedome vzdávame?

Bráni nám v tom strach žiť svoj život tak, ako to chceme my sami. Obávame sa, že náš výber nebude ten správny. Tak veľmi sa bojíme, že stratíme istoty. Uverili sme, že ak nebudeme žiť tak, ako sa to od nás očakáva, prídeme o svoju prácu, majetok, postavenie, moc či prestíž. Preto sme sa vzdali svojho vlastného názoru, hodnôt, snov. Vzdali sme sa vlastnej slobody. A tým sme sa vzdali svojho života.

Strach nás úplne pohltil. Šíri sa ako nebezpečný vírus. Čím viac ľudí v neho verí, tým má väčšiu silu. Prešiel už mnohými mutáciami. Aké si len ľudstvo dokáže vo svojej fantázii vytvoriť. Strach nie je niečím skutočným. Rodí sa v našich myšlienkach, v našich hlavách a tam by sme sa s ním mali aj vysporiadať. Namiesto toho sme si z neho urobili základné pravidlo fungovania tohto sveta. Podriaďujeme mu úplne všetko, vrátane svojich snov.

Žijeme v neustálom strachu, že budeme vylúčení zo spoločnosti. Kde inde by sme mohli využívať a zneužívať svoj vplyv, ukazovať svoj majetok, demonštrovať svoj dokonalý život s dokonalým partnerom a dokonalými deťmi?

Dokonca sme presvedčení, že jedine porovnávaním sa s ostatnými,

prezentovaním sa na verejnosti prostredníctvom toho, čo vlastníme,

môžeme svetu dokázať našu hodnotu.

Ale sme to ešte stále my alebo len prchavé pozlátko? Na to, aby sme si uvedomili svoju pravú hodnotu, nemusíme mať nič. Len samých seba. Svoje srdce, myšlienky, odvahu, sny. Vtedy nám nezáleží na tom, či si nás okolie všimne alebo nie. Lebo my sme tými, čo chcú objavovať svet. Netúžime po tom, aby to bolo naopak.

Nájsť svoju pravú hodnotu si vyžaduje zmieriť sa so samotou.

Každý z nás je na svete sám. Sám sa narodí a sám aj zomrie.

A toto poznanie je našou neoddeliteľnou súčasťou. Prijať svoju samotu znamená vysporiadať sa so sebou samými. So svojimi snami, túžbami, životom. Bez pridanej hodnoty, ktorú nám ponúka spoločnosť, či blízki. Lebo tak, ako sa sami rodíme, sami aj prežívame svoj život. Nikto iný ho za nás prežiť nemôže. Za to, čím ho naplníme, si zodpovedáme len sami pred sebou. A nie je vernejšie zrkadlo ako naša vlastná smrť.

V jej odraze uvidíme svoje pravé ja. To ja, ktoré počas nášho života túžilo po naplnení, radosti a šťastí. Ale nie vždy sme mu načúvali. Ak pred ním budeme utekať celý svoj život a len sa nečinne prizerať, ako plynie náš čas, na konci ucítime bolestivú prázdnotu. Tak veľmi budeme túžiť po tom, aby sme ju niečím pekným zaplnili, ale už to nebude možné. Budeme tam úplne sami. Bez podporných barličiek spoločnosti. Bez majetku, prestíže, moci. Len my a smrť.

Sme bytosti plné paradoxov. Bojíme sa samoty, ale nevadí nám, keď svoj život prežijeme osamotení. Žijeme vedľa seba, ale nie spolu. Máme radi prestíž viac než seba. Milujeme majetok viac než svojich blízkych. Máme veľa známych, ale málo priateľov. Máme strach zo smrti, ale sami si odopierame žiť už počas života. Zrieknuť sa dobrovoľne svojho vlastného života a ešte mať z tohto aj radosť, lebo je to zárukou pohodlného, aj keď povrchného života, dokáže fakt len človek.

Dokedy sa chceme nečinne prizerať, ako plynie náš život?

Život je dar. Tým, že ho prijmeme, sa zaväzujeme,

že aj my budeme tými, čo budú obdarúvať.

Nepotrebujeme na to žiadne majekty. Stačí, ak sa rozhodneme byť vo svojom živote šťastní. So svetom sa tak podelíme o svoje sny, vieru, odhodlanie, naplnenie svojho šťastia. A možno tým budeme inšpirovať aj iných. Aby našli v sebe odvahu urobiť zmenu. Zbavili sa strachu a prestali sa nečinne prizerať tomu, čo sa okolo nich a s nimi deje. Lebo tá pravá dokonalosť, ktorá netúži byť bezchybnou, sa skrýva v srdci.

U ž    d o z r e l    č a s     n a    z m e n u .

Nastal čas vystúpiť z davu a žiť si svoj život. Tak, ako to cítime my sami.

Vo svojom srdci. Vďaka našej nevšímavosti dobrovoľne onemelo. Ale neprestalo nad nami bdieť. Skúsme mu opäť dôverovať. A načúvať. Je to náš najbližší a najdôvernejší priateľ a radca. Len srdce nám poskytne odvahu a silu na to, aby sme sa zbavili strachu. A mohli tak prežiť život naplnením svojich snov.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.


Už ste čítali?