Prečo mi prekáža stádovitosť v našej spoločnosti.

Autor: Katarína Majerová | 27.5.2013 o 22:48 | Karma článku: 6,82 | Prečítané:  1030x

Sme ľudské bytosti a učíme sa najmä na vlastných chybách. A tak to má byť. Svoj život si  tak žijeme po svojom. A po svojom riešime aj svoje omyly. Buď sa z nich poučíme, alebo pred nimi budeme zo strachu zavierať oči. Ak je to naše slobodné rozhodnutie, obe rozhodnutia sú rovnocenné. Poznanie získavame vlastnou skúsenosťou, ale môžeme ju nájsť aj v múdrosti iných. Vtedy nám ale často uniká jeho pravý význam. Stotožníme sa s ňou len preto, lebo tak pekne znie. Ale reálne nás neovplyvní. Za to často a radi o nej hovoríme. Neodoprieme si predsa možnosť prezentovať sa ako tí, čo sú sčítaní. Vyzerá to tak inteligentne, nie? Skrývame sa za pekné frázy v snahe byť tými, čo majú vždy čo povedať. A samozrejme niečo veľmi múdre. Spoločnosť možno ohúrime, ale je päť minút slávy dôležitejších než poznanie samotné?

Skutočná túžba po poznaní znamená byť otvoreným voči všetkému novému, inému. Dáva nám možnosť zbaviť sa skostnateného vnímania sveta, tak, aby sme na mnohé veci získali iný uhol pohľadu. A vedeli sa tak lepšie zorientovať vo svojom živote. Ak ale budeme len zásobárňou pekných výrokov, neobohatíme tým ani seba, ani okolie. Sme len akousi neosobnou informačnou tabuľou, ktorá je síce postavená na dostatočne viditeľnom mieste, ale nie je pre nikoho prínosom.

Ženie nás k tomu naša posadnutosť po dokonalom živote. Túžime po svete dokonalosti. Ale prispôsobili sme si ho vlastným obmedzeniam (ktoré si kladieme zväčša sami). Nechceme byť rozhľadenejší, odvážnejší, úprimnejší, vyrovnanejší. Chceme len vyniknúť. Lebo len tak máme pocit, že skutočne existujeme. Nie je pre nás podstatné, čo robíme, ale či je nás pri tom vidieť, čo sa o nás hovorí. Tomu prispôsobujeme aj výber toho, čo chceme spoznať. Zaujíma nás všetko, čo je momentálne "in". Ale je to skutočne to, čo sa nám páči? Alebo čo dá odpovede na naše otázky?

Ak len kopírujeme všetko, o čom sme presvedčení, že z nás urobí tých úspešných, tých moderných, tých dokonalých, stane sa presný opak. Stávame sa vazalmi spoločnosti. My všetci tvoríme spoločnosť, ale ako jednotlivci sme sa v nej úplne stratili. Naše úsilie zapadnúť do spoločnosti postráda akúkoľvek originalitu. Je to len stádovitosť.

Chceme zapadnúť do davu a zároveň by sme z neho chceli vyčnievať. Čo je nemožné. Tak si nahovárame, že je pre nás výhodnejšie byť jeho súčasťou. Čo na tom, že len opakujeme to, čo robia ostatní? Že sa správame ako ovce a bezmyšlienkovite nasledujeme stádo? Ani nevieme, kam nás stádo vedie. Spoliehame sa na to, že to vedia ostatní. Ale čo ak sa všetci budeme spoliehať jeden na druhého? Bohužiaľ sa vždy nájdu "dobrodinci", ktorí poznajúc našu hlúposť, strach zo zodpovednosti, veľmi ochotne preberú nad nami velenie. A ešte im budeme k tomu aj tlieskať. Len aby sme my sami nemuseli urobiť žiadne rozhodnutie, nemuseli nad ničím rozmýšľať či nebodaj prevziať na seba riziko. Veď čo všetko by sme mohli stratiť?

Tým, že sa necháme viesť ako stádo, strácame my. A omnoho viac, než si dokážeme predstaviť. Hladkajú nás po hlavách za našu poslušnosť, ale hrdí by sme na to byť nemali. My predsa nepotrebujeme pochvalu, ale povzbudenie. Nepotrebujeme ľútosť, ale radu. Za svoj život si zodpovedáme sami. Prečo tak veľmi túžime po dokonalom živote, ktorý si stotožňujeme s bezproblémovým? Lebo nám niekto sľúbi, že vyrieši za nás naše problémy? Vzdávame sa tak ľahko vlastnej slobody, vymenili sme ju za pohodlný život, no plný podriadenosti a vazalstva. A na vlastné ospravedlnenie nám postačí argument, že takéto správanie a zmýšľanie je zaužívané v spoločnosti, do ktorej chceme patriť.

Prečo ešte mnohí z nás chcú byť radšej ovcami než človekom? Lebo byť súčasťou stáda dáva pocit istoty? Stádo prijíma nekriticky názor väčšiny, lebo mu ho tí, čo ho vymysleli, vedia šikovne predať. A ovce, z obavy o svoje postavenie, bohatstvo, či dokonalosť ho prijmu za svoj. Úsmevný a zároveň nesmierne smutný je pohľad na našu spoločnosť. Ak by sme boli skutočnými ovcami, nečudovala by som sa našej túžbe podriadiť sa. Ale sme ľudia. S vlastnou hlavou. S vlastným srdcom. Nemáme odvahu ich ale použiť. Ak by sme  v sebe odvahu našli, zmenila by sa spoločnosť. Aj pastieri. Na to je ale potrebné prestať békať a mať svoj názor. A hovoriť ho zrozumiteľne a otvorene. Bez použitia sily. Bez pokory. Stačí sebavedomo.

...

Ešte stále verím, že nie je všetko stratené. Že tie ovce v stáde niekde hlboko vo svojom vnútri tušia, že sú ľuďmi a uvedomujú si, že pravým dôvodom ich podriadenosti je strach. Na to, aby sa ho zbavili, nemusia meniť svoju podstatu. Každý z nás má právo byť takým, akým chce byť. Ak to, čo robíme, vychádza z nášho srdca, je to cesta, po ktorej by sme mali ísť. Lebo nás urobí šťastnými. Nerobme zo seba to, čo nie sme. Aj keby to od nás vyžadovala samotná spoločnosť. Po čase táto bublina aj tak praskne a z odhaleného klamstva budeme trpieť najmä my sami. Lebo zrazu nebudeme vedieť, ako ďalej. Tá istá spoločnosť, kvôli ktorej sme zapreli samých seba, sa nám zrazu otočí chrbtom. Lebo nežijeme podľa jej pravidiel. Už si ďalej nevládzeme nahovárať svoju dokonalosť, vyspelosť, vyrovnanosť, múdrosť, či agresivitu, ktorá je v dnešnom svete tak v móde. Sme frustrovaní, znechutení a emočne vyhorení.

A práve vtedy nastane čas na zmenu. Ak začneme vnímať svet inak. Nemáme inú možnosť. Ak zotrváme a vzoprieme sa názoru spoločnosti, všimneme si veci, ktoré sme dovtedy považovali za nepodstatné. Inšpirujú nás tí, ktorých sme dovtedy prehliadali. Lebo okolo seba nerobia veľký rozruch. V ich prítomnosti cítime akýsi pokoj. Práve preto, že nám nič nevnucujú. Nenájdeme ich na výslní, aj keď nemajú dôvod sa skrývať. Nechcú byť tajomnými. Chcú len žiť svoj život. A nestoja o popularitu pre popularitu. Čím ale nezapadajú do dômyselne premysleného plánu o fungovaní našej spoločnosti. Lebo sú to stále ľudia, nie ovce spokojne bečiace vo svojom stáde pod "dobrotivou" vládou pastiera. Sú to ľudia ako my. Len o krok vpred v poznaní.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.


Už ste čítali?