Prečo mi prekáža, keď médiá kŕmia ľudí strachom.

Autor: Katarína Majerová | 19.6.2013 o 22:24 | Karma článku: 7,89 | Prečítané:  1065x

Šírenie paniky je účinnejším nástrojom na ovládanie ľudí ako násilné represie. Jej predpokladom je strach. Ale v sofistikovanejšej forme. Naša spoločnosť je ním presiaknutá. Uverili sme jeho sile a dokonca sme si ho stotožnili s realitou. Našou každodennou. Hoci sme ešte o nič neprišli, bojíme sa o svoje istoty. Pre istotu už dnes. Veď sa o tom píše v novinách, či hovorí v správach. Je to všade vôkol nás, čo ak niečo zlé zasiahne aj nás? A tak namiesto toho, aby sme žili svoj život, vedome sa ho vzdávame a obetujeme strachu.

Máme obavy zo straty zamestnania, či vzťahu, z nového vírusu, zlodejov, podvodníkov, násilníkov, ale aj slnka, prírodných kúpalísk, či sladkostí pre deti. Strach nás premkne aj z vecí, o ktorých sme dovtedy nepočuli, alebo im neprikladali fatálnu dôležitosť, či nevnímali ako obrovské riziko. Ale keď sa o nich každý večer hovorí v najobjektívnejších správach, tak určite pre nás predstavujú reálne nebezpečenstvo!

Nesnažím sa zľahčovať riziko úrazu, nevyplatenia mzdy či nevyliečiteľnej choroby. Dennodenne sme však médiami kŕmení informáciami, čo je škodlivé, čo je nebezpečné, sme upozorňovaní na veci, z ktorých by sme dovtedy nemali také veľké obavy a ktoré by sme nevnímali ako reálnu hrozbu, ktorá už zajtra môže zasiahnuť nás, či našich blízkych. Jedna vec je informovať a druhou je vytĺcť z informácií čo najväčšií kapitál. A keďže sa v dnešnej dobe všetko odvíja od toho, ako hlboko nás dokážu emócie zasiahnuť, médiá sa tohto trendu držia.

Žijeme v dobe, kedy si všimneme len to, čo nami otrasie. A najmä poriadne intenzívne. Médiá to dobre vedia. Ľudia chcú počuť správy plné bolesti, strachu a nebezpečenstva, tak prečo to nevyužiť? Čo na tom, že to v ľuďoch môže vyvolať paniku? Majú predsa právo byť o prípadných rizikách informovaní! Informovať áno, ale na zamyslenie je minimálne spôsob, akým je správa podávaná. Ak si má človek vybrať medzi informáciou a strachom z nej plynúcim, čo si vyberie? Strach. Samozrejme je na každom z nás, ako sa s danou informáciou vysporiada. Ale ak nám ju servírujú po pravidelných dávkach každý večer, jej negativitu už nielen zaregistrujeme, ale aj prijmeme.

Keď v nás médiá zasejú čo len malé zrniečko pochybnosti a my ho budeme v sebe živiť, tým, že o ňom budeme rozmýšľať, či naozaj to opakovane prezentované zlo nemôže nejakým spôsobom zasiahnuť aj do nášho života, môže nás úplne pohltiť strach. Budeme sa obávať nových miest, nových vecí, potlačíme v sebe túžbu po nočných prechádzkach, kúpaní, či cestovaní. Aby sa nám nič nestalo. Alebo ak sa aj rozhodneme, že sa týchto pôžitkov nevzdáme, pokazíme si ich myšlienkami na to, čo všetko sa nám alebo našim blízkym môže prihodiť. Ak ale budeme na strach myslieť, bude našou súčasťou. A pritiahneme si do svojho života to, na čo tak intenzívne myslíme. Chorobu, úraz, bolesť, či stratu.

Každý z nás sa s týmito strachom prešpikovanými informáciami vysporiada inak. Keďže sme cítiace bytosti, zasiahnu nás. Som však smutná z toho, ako si niektorí z nás bolesť a beznádej iných ľudí prisvoja, prijmu ich utrpenie do svojho života a to z paniky pred vlastným životom. Nevedia, čo si s ním počať. Namiesto toho, aby ovládali svoj život, sa sami nechajú ovládať strachom. Boja sa rizika zo zmien, lebo v sebe živia strach. Boja sa urobiť krok do neznáma, lebo pochybujú o sebe. Neveria, že dokážu zmeniť svoj život. Veria len tomu, že sa im to nepodarí a že je už všetko márne. Zo všadiaľ na nich číha len nebezpečenstvo, zlyhanie, bolesť či strach. A médiá ich v tomto presvedčení len utvrdzujú. Každý si je strojcom svojho šťastia. Ale občas každý z nás potrebuje pomoc. Povzbudenie. Radu. Ale ak sa zo všetkých strán, vrátane obľúbenej televízie, hrnú len negatívne veci, zmeniť svoje myslenie je náročné.

To, čo mi preto prekáža najviac, je forma, akou médiá rozsievajú medzi ľudí strach. To, aké pocity má pri správach človek cítiť, by mali nechať na ľudí. A nie im diktovať, čo presne, ako dlho a ako intenzívne to majú v sebe živiť. Ak chcú ľudí upozorniť na nejaké nebezpečenstvo raz, je to v poriadku. Ale ak tým len zapĺňajú svoj vysielací čas, lebo niekdajšie rozhodnutie, mať hodinové správy, už teraz nechce nikto meniť, ale je veľmi zložité ten čas niečím zmysluplným zaplniť, tak to v poriadku rozhodne nie je. Dennodenne sa opakujú tie isté hrozby. Prípadne sa opakujú cyklicky, podľa ročných období, či zmien v štatistike.

Zo strany médií je to len ďalšia hra s našimi emóciami. Ak je jedna reportáž o tom, ako sa v studenej vode utopil mladý človek a ďalšia o spôsobe voľby nového prokurátora (podobnosť s jednou obľúbenou televíziou je čisto náhodná), ktorá ľudí zasiahne viac? Prečo nie sú obidve správy rovnako prezentované? Pokus o profesionalizmus v politických témach vs. sugestívne navodenie intenzívnych emócií pri tragédiách. Pre menej vzdelané publikum je výber jednoznačný: tragédia. Čo tam po generálnom prokurátorovi? Čo tam po bezbrehej arogancii? Veď tu sa nám topia ľudia! A môže sa to stať aj nám!

Tragédiám sa nedá vyhúť. A sú vždy smutným dôkazom našej zraniteľnosti. Ako smrteľníci sme sa narodili a tak budeme žiť celý život. Nikdy nevieme, kedy nás zastihne smrť. Máme z nej strach. Počas života myslíme na smrť a na svojom konci na život. Nemalo by to byť obrátene? Možno by sme si potom svoj život viac vážili a chceli ho naplniť niečím zmysluplnejším než strachom. A v neposlednom rade by nám nebolo ľahostajné, v akej spoločnosti žijeme. Kde sa zákony vysvetľujú svojským spôsobom, arogancia moci je prezentovaná ako legitímne právo na vládnutie, či šikanovanie vodičov za snahu nastoliť poriadok.

Ak ale túžime po zmene, musíme s ňou začať od seba samých. Zmeniť svoj postoj k spoločnosti, tak, aby sa zmenil aj jej postoj k nám. Všetko začína a končí pri nás, ľuďoch. Sme však tak zahĺbení do svojho trápenia, že sme zabudli, aký je to pocit zdvihnúť hlavu a nadýchnuť sa voľne poletujúcej energie, ktorá nás obklopuje. Vesmír je miestom nekonečných možností. Tým, že sme rozdielni, vnímame túto myšlienku svojsky: buď si uvedomujeme, že sme vládcami svojho života, alebo sa cítime jeho obeťou. Ak s vďakou prijímame to, čo nám život ponúka, pre dobro nás aj iných, sme tvorcami svojich nekonečných možností. Prvotné obavy z niečoho nového vystrieda pocit nesmiernej vďaky za zmenu, ktorá zasiahne do nášho života. Ak sa nebudeme obávať sveta, prestane nás ohrozovať. Lebo platí, že svet je obrovským zrkadlom. A čo do neho vysielame, to sa nám vracia späť. A nemusí to byť len strach.

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.


Už ste čítali?