Prejavom slabosti je agresivita,nie láska. Prečo ale konáme opačne?

Autor: Katarína Majerová | 2.7.2013 o 21:47 | Karma článku: 5,71 | Prečítané:  1418x

Občas to, čo sa vymyká zaužívaným stereotypom či spoločenskej morálke, sa časom stáva prirodzenou súčasťou nášho života. Stačí, ak sa k tomu začne hlásiť dostatočný počet ľudí. Nemusíme s tým súhlasiť všetci. Ale nebojujeme proti tomu, ak to už za svoje prijala spoločnosť, do ktorej patríme. Alebo patriť chceme. Z obavy, žeby to mohlo byť použité proti nám. A časom to akceptujeme aj my. Takýmto spôsobom sa v našich srdciach usídlila aj agresivita. Už dávno nie je prejavom len pár jednotlivcov. Má medzi nami čoraz viac priaznivcov a málo odporcov. Tak neustále narastá. Najlepšou obranou je predsa útok, nie? Odstaviť protivníka už hneď na začiatku. Určite by inak zaútočil on. Prežijú len tí najsilnejší. A my tak veľmi túžime patriť medzi nich.

Ľudia sú zrkadlom našich myšlienok, aj keď si to nie vždy uvedomujeme. Máme neustále obavy, že prídeme o niečo, čo považujeme za dôležité a bez čoho by sme (podľa nás) stratili ako ľudia hodnotu. A sme presvedčení, že najväčšia hrozba prichádza od ľudí. Bojíme sa, že práve oni nám vezmú to, na čom si najviac zakladáme. Ak by sme však žili spokojným životom a boli vyrovnaní sami so sebou, nemali by sme strach. Práve on nás často ženie k agresívnemu správaniu. Chceme sa vyhnúť akémukoľvek emočnému otrasu, lebo aj najmenší záchvev by pre nás znamenal zrútenie krehkého sveta istôt. Preto reagujeme agresívne. Ale paradoxne sa nám svet pomaly rozpadáva práve kvôli nášmu agresívnemu konaniu. Jedinou reálnou hrozbou pre nás samých sme my. Ale nechceme to vidieť. A tak sa nám agresivita, ktorú použijeme proti iným, vracia späť ako bumerang.

Nie však ako otvorený útok. Bude nás pomaly zožierať zvnútra. Je to spôsob, akým nás chce srdce uchrániť pred sebou samými. Preto dovolí, aby sme pocítili deštrukčnú silu agresivity, ktorú okolo seba šírime. Aby sme s tým čo najskôr prestali. No už ho takmer vôbec nepočúvame. A namiesto toho, aby sme v sebe agresivitu potlačili, ju znova a znova dopujeme vlastnou energiou. Preto konáme podráždene, vynucujeme si násilným spôsobom pozornosť, alebo si berieme všetko silou. Veď my im všetkým ukážeme, s kým majú do činenia! Ale komu tým chceme viac dokazovať svoju silu? Iným či sebe?

Mnohí z nás veria, že keď budú konať agresívne, ľudia z nich budú mať strach, vybudujú si patričný rešpekt, stanú sa neprehliadnuteľnými. Je to skutočne ale naša vnútorná sila, ktorá má potrebu demonštrovať sa navonok? Určite nie. Narodili sme sa ako dokonalé bytosti, s právom robiť chyby. Naša hodnota nezávisí od toho, ako nás vnímajú iní. Vidia nás len tak, ako sa vidíme my sami. Darmo sa budeme snažiť kamuflovať svoj strach agresivitou. Vyrovnanému človeku pravá príčina nášho konania neunikne. Ale bohužiaľ sa mnohí z nás vzdávajú svojej vyrovnanosti. Preto majú agresori v spoločnosti stále navrch, narastá počet tých, ktorí podľahli ich klamlivému obrazu mocných, ale bohužiaľ aj tých, ktorí sú ich obdivovateľmi a nasledovníkmi. Ale určite sa to raz zmení. Musí sa to zmeniť. Inak sa požerieme navzájom.

Agresívny človek nie je iba ten, čo sa vyhráža ostatným hrubou silou. Preto neukazujme len na tých, čo sú verejne odcudzovaní spoločnosťou. Na agresívneho vodiča, násilníka vybíjajúceho si svoju zlosť na slabších, bezohľadného nakupujúceho či majetníckeho partnera. My všetci sme šíriteľmi agresivity. Sme jej ľahostajnými svedkami, či priamymi podporovateľmi. Sme jej súčasťou vždy, keď nám z nejakého dôvodu vyhovuje patriť k tým, čo si cez ňu dokazujú svoju prevahu. Agresivita sa ale nedá nijako zľahčiť, či ospravedlniť, dokonca ani v mene spravodlivosti, pomsty alebo trestu. Demonštruje sa prostredníctvom nášho hnevu, nenávisti, fyzického alebo psychického nátlaku, či bezohľadného presadzovanie si svojej vôle.  Svoju silu preukáže cez čokoľvek, čím túžime iným dokázať, že sme niečím viac ako oni. Tak veľmi sa bojíme, žeby to mohlo byť naopak...

Prijali sme do svojho života agresivitu, lebo máme negatívny postoj k vlastnému životu. Mnohých z nás dennodenne zožiera frustrácia z nenaplneného života. Iní si kompenzujú svoje komplexy tým, že ponižujú iných. Preto sa snažia ukryť za masku tvrďasa, častokrát uniformovaného. A nemusia to byť len rovnošaty. Skrývajú sa často za drahé značkové veci (najlepšie s veľkým viditeľným nápisom módnej značky), či za vystavené kľúče od auta vyššej triedy. Vnímajú to ako prejav vyššieho statusu. A tomu prispôsobujú aj svoje správanie. Sú neprehliadnuteľní. Alebo si to aspoň o sebe myslia. Ich status im predsa dáva právo vyvyšovať sa nad inými a očakávať, že všetci ich budú obdivovať a závidieť im. Lebo oni sú tí, čo majú moc. Oni majú peniaze.

Ale je to skutočne tak? Alebo to o sebe len chcú šíriť? Lebo ten, čo peniaze naozaj má, nemá potrebu sa nimi chváliť. Len si ich užívať. Nepotrebuje nikomu nič dokazovať, ani sebe samému, lebo dosiahol to, po čom túžil. Byť zabezpečeným. A žiť si svoj život po svojom. Tí, čo sa potrebujú predvádzať, ešte k tomu nedozreli. Snažia sa zastrašiť okolie, aby nikoho ani nenapadlo spochybniť ich postavenie. Tam sú dve možnosti: buď nemajú reálne taký majetok, ako to navonok prezentujú, alebo im stále nie je dosť.

A nakoniec sú medzi nami aj takí, čo za agresivitu ukrývajú svoju bolesť. Snažia sa ju vyliečiť ublížením tomu, kto im ju spôsobil. A ak to nie je možné, tak svoj hnev obrátia voči komukoľvek, len nech niekto trpí tak, ako oni sami. Ale ani tá najhlbšia bolesť nám nedáva právo ju prenášať na iných. Staneme sa nádobou plnou hnevu, kde každá spôsobená bolesť nás bude povzbudzovať k ďalšej bolesti, ešte krutejšej. Sami sa tak staneme bezodnou studňou, v ktorej sa neudrží už nič. Ani láska, ani odpustenie, ani pokoj. Len zlosť, ktorá nám nie je vlastná, ale poskytuje nám zadosťučinenie. No len krátkodobé. Z bolesti nikdy nevzíde rovnováha. Čím viac bolesti spôsobujeme, tým sme vzdialenejší od vlastného duševného uzmierenia. Platí to aj vtedy, keď svoj hnev obrátime, paradoxne, voči samým sebe. Z pocitu viny, frustrácie, či bezútešnej sebaľútosti. Môže nás v živote mrzieť všeličo, no k vyriešeniu danej situácie nám určite nepomôže, keď sa budeme donekonečna trýzniť. A ešte k tomu aj dobrovoľne.

Žijeme v dobe, kde sa všetko meria podľa toho, akú intenzitu pocitov to v nás vyvolá. A najsilnejšími emóciami sú strach, zlosť, nenávisť a zvlášť agresivita. Lásku si nostalgicky spájame už len s obdobím dávnych romantických čias alebo s kinematografiou. V tvrdom reálnom svete sa presadia len tí, čo nebudú slabosi. Čo je ale skutočnou slabosťou? Určite to nie je láska. Láska neznamená poddať sa. Agresivita áno. Poddávame sa svojmu presvedčeniu, že nie sme dostatočne dobrí. Svoje sebavedomie si nebudujeme cez lásku k sebe samým. Využívame k tomu iných. Vynucujeme si ich pozornosť, aby nám zabezpečili pocit dôležitosti, nadradenosti, úspešnosti. A neraz veľmi krutým a necitlivým spôsobom.

Vnímame tak strašne osobne, čo si o nás iní myslia, sme ochotní pre vytvorenie dobrého imidžu v spoločnosti urobiť fakt čokoľvek. Kedy začneme myslieť na svoj vlastný život? Lebo takto žijeme život spoločnosti, nie svoj vlastný. Žijeme prostredníctvom iných. No sami to nedokážeme. Život akoby nám už ani nepatril. Inak by sme s ním zaobchádzali inak. Vážili by sme si každý prežitý deň. Lebo život je dar. Je úplne jedno, čím ho naplníme. Musíme sa však preto rozhodnúť sami a robiť to s láskou. Lebo na svojom konci sa za svoj život budeme zodpovedať už len pred sebou samými. Tam nám už nepomôžu klamstvá. Tam už nebude obecenstvo, ktoré by nám tlieskalo. Budeme tam len my a kúsok života, ktorý nám ešte zostal. Skúsme žiť tak, aby v tej chvíli mal pre nás väčšiu hodnotu život, ktorý sme prežili, než ten zostávajúci kúsok. Môžeme žiť inak. Ak budeme bojovať za niečo. A nielen proti niekomu. Určite sa nám bude žiť ľahšie. A omnoho šťastnejšie.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.


Už ste čítali?