Ak túžime žiť život svojich detí, nenaplníme ten svoj.

Autor: Katarína Majerová | 6.9.2013 o 8:08 | Karma článku: 6,89 | Prečítané:  744x

Vždy žasnem nad spontánnosťou detí. Sú tak prirodzené. Všetko robia naplno. Keď sa smejú, keď plačú, keď kričia, keď si spievajú, keď skáču po mlákach, keď sa váľajú v tráve, keď sa naháňajú, keď fantazírujú. Ale prečo by mala byť spontánnosť vlastná len deťom? My dospelí sa jej často vyhýbame. A to vždy, keď sa snažíme ovládať svoje pocity. Tak veľmi chceme mať všetko pod kontrolou. Nájdeme si mnoho vysvetlení, prečo sa práve v danej chvíli nemôže naša duša prejaviť naplno. Máme veľký strach z vlastných pocitov. Bojíme sa, že by nás prílišná otvorenosť uvrhla v očiach iných do nesprávneho svetla. Názor iných nám býva často prednejší ako prežívanie vlastnej radosti.

 

Je pre mňa preto veľkou záhadou, prečo máme v sebe toľko hnevu, nenávisti, agresivity, negativity, keď tieto pocity, plné nízkych energií, nikdy nebudeme mať pod svojou kontrolou. Nie sú nám vlastné. Ale radi sa nimi napĺňame, lebo vtedy už nezostáva priestor pre iné veci a najmä otázky. Kto som, po čom túžim, čo mám rád/a, čo mi vyvolá úsmev na perách. Ak sa to spýtate svojich detí, bez problémov vám odpovedia. Svojsky. Tak, ako to cítia. A bez toho, že by rozmýšľali nad tým, či sa tým zapáčia ostatným.

Na jednej strane túžime po obdive okolia, na strane druhej v iných vidíme možnú hrozbu pre naše istoty. Tak sme si znepriatelili svet okolo nás, že sme rezignovali na svoj život.

Nedokážeme nájsť šťastie vo svojom vnútri.

Tak ho chceme prežiť prostredníctvom svojich detí.

Tak, ako my nemôžeme prežiť život za nich, ani oni nemôžu ten náš prežiť za nás. Preto milujme svoje deti, ale neupínajme sa na ne. Deti nemôžu byť zdrojom nášho šťastia. Sú len jeho katalyzátorom. Vďaka nim prežijeme pocity šťastia intenzívnejšie.

Ale najprv to šťastie musíme nájsť v sebe.

Deti nám v tom radi pomôžu, ale nie vždy sme pripravení na ich pomoc. Máme pocit, že sme zažili vo svojom živote už všetko a nič nové nám už nemôže priniesť. A tobôž nie deti. Veď čo tie vedia o živote?

Naše duše sú preplnené povrchne prežívanými pocitmi, vlastnými obmedzeniami, predsudkami, nemennými pravidlami a tiež strachom, hnevom, apatiou či frustráciou. Deti nás môžu naučiť, ako sa ich zbaviť. Ale najprv by sme im museli otvoriť nielen svoje srdcia, ale aj duše. Tak, aby do nich mohli vniesť trochu svojho hojivého svetla. Nielen my by sme mali učiť svoje deti. Aj my sa máme čo učiť od detí. Dokážu byť veľmi trpezlivými učiteľmi.

Lebo v nás veria.

Oni v nás skutočne veria.

 

T a k    s a     o     t o     p o k ú s m e     a j     m y     s a m i .

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.


Už ste čítali?