Rozhodnúť sa pre zmenu neznamená, že zavrhneme všetko, čo nás obklopuje. Lebo takou nepodarenou zmenou sme už prešli. Odcudzovali sme všetko, čo sa viditeľne spájalo s bývalým režimom a bezhlavo, bez kritiky sme prijímali všetko nové, čo prichádzalo k nám zo západu. Všímali sme si ale len to povrchné, to, čo bolo viditeľné a najmä - čo sa nás bytostne nedotýkalo.
Túžili sme po zmene, ale ani nás nenapadlo zmeniť samých seba.
Veď my sme boli obete, tak snáď máme právo si to teraz patrične užiť!
Uverili sme všetkému, čo pekne znelo, alebo malo len pekný obal. A tak od demagógie politickej sme sa ocitli pod demagógiou marketingu (na ktorom je žiaľ postavená aj politika). Rozhodujeme sa na základe emócií, ktoré v nás vyvolá dobre urobený marketingový ťah. Nepotrebujeme k tomu vedieť, či to, čo nás oslovilo, aj naozaj potrebujeme, či je to pravdivé, alebo vôbec reálne. Stačí, že nám to zabalia do pekných myšlienok. Aj v politike.
Bežných ľudí si vláda kupuje cez garancie lacného plynu, zvýšených dôchodkov, či zabezpečením istôt (len doteraz neviem pochopiť konkrétne akých?!). Nechcem sa tu púšťať do nejakých politických analýz. To prenechám iným blogerom. Pristavím sa pri tom, čo ma trápi na našej spoločnosti asi najviac.
Máme právo, povinnosť poukazovať na to,
ako sa šafári s našimi peniazmi.
Prečo mám ale pocit, akoby nám to bolo jedno?
Zatvoríme oči pred prešľapmi mocných, lebo sa nás to vlastne bytostne nedotýka (akoby nešlo o naše peniaze), alebo sa zmôžeme nanajvýš na spŕšku šťavnatých nadávok, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani štamgasti v štvrtej cenovej. Žijeme si svojimi dennými povinnosťami, pasívne plníme to, čo sa od nás vyžaduje - v práci, v domácnosti, v rámci spoločnosti. Zriedka cítime, žeby sme sa svojim konaním dopracovávali ku svojmu šťastiu. Robíme všetko akoby automaticky. Ako roboti. Akoby sme len kráčali vo vlastnom kruhu pochybností. O sebe, svojich blízkych, budúcnosti. Vidíme len povinnosti, ale nie zásluhy.
Nebojujeme za svoje práva, lebo pochybujeme, že by sme si ich obhájili.
U mnohých z nás je každodennou realitou skepticizmus. Bez rozdielu veku. Starší už kapitulovali, lebo na zmenu sa už necítia, mladších odrádza prípadná reakcia spoločnosti. Najmä ak už majú negatívnu skúsenosť s tým, keď chceli robiť veci inak, než je zaužívané. A tak nakoniec rezignujú tiež. Starším chýba odvaha, mladším zasa viera v to, že sa im to podarí. Všetci sme plní hnevu. No neurobíme nič.
Neveríme si.
Cítime sa byť len bábkou v rukách osudu, či tých vyvolených.
A z pocitu frustrácie, že nič nezmôžeme, sa zrodí pocit menejcennosti. Síce sa ho snažíme kamuflovať aspoň tým, že budeme nepretržite odvracať pozornosť na iných, tých "nedotknuteľných", ktorí nám ničia život. Unikáme pred prevzatím zodpovednosti za svoj život a utiekame sa k pasivite. Aj keď častokrát veľmi hlučnej. Máme vždy názor. Ale nepodujmeme sa na to, aby sme ho konfrontovali vo svojom každodennom živote.
Máme sa síce zle, ale máme aké také bezpečie,
cítime sa istejšie v kruhu ďalších, nám podobných,
ktorí sa rozhodli nevytŕčať z davu.
Šomrajúci dav ešte nikoho nevyľakal. Možno sa to hneď nepodarí ani tým, čo sa odvážia z toho davu vystúpiť a povedať si otvorene svoj názor. A nielen tam, kde za to zožnú ovácie... Ak bude takých ľudí stále viac, zmena príde. Zmena musí nastať najprv v myslení. Až potom môže prísť k zmene konania. Nás samých, či spoločnosti ako takej. Nestrácajme preto vieru...
...
Nedá mi, aby som nepoukázala na jednu absurdnosť, ktorá je umelo živená v našej spoločnosti:
že ak má niekto peniaze, nemôže byť šťastný.
Táto fráza neplatí dokonca ani vtedy, ak sú peniaze pre niekoho cieľom. Lebo on je tak šťastný. Je pravda, že peniaze by mali byť skôr prostriedkom k tomu, aby bol človek vo svojom živote spokojný, vyrovnaný, šťastný. Môcť si kúpiť to, čo potrebuje, alebo čo mu spôsobuje radosť. Ale je to vždy na individuálnom rozhodnutí. Absurdnosť toho výroku spočíva v tom, že nešťastnými sa stávajú mnohí z nás vtedy, keď peniaze nemáme. Len spoločnosť nám nahovorila, že ich ani nepotrebujeme, lebo by nám nepriniesli šťastie.
Peniaze nie sú všetko, ale dávajú človeku slobodu.
Aj v myslení.
A keďže to tí, čo riadia spoločnosť, vedia, nebudú sa predsa naháňať, aby sa mal každý z nás dobre.
Ľahšie sa ovláda masa, ktorá má zabezpečené nanajvýš základné potreby.
Ako tí, čo sú samostatní a od štátu takmer nezávislí.
Lebo tých, čo majú málo, bude dennodenne zamestnávať otázka, ako vyžiť. Pocit bezvýchodiskovosti vykresľuje našu budúcnosť v čiernych farbách. Ale ak tej čiernote podľahneme a uveríme, že je našou jedinou alternatívou, zmena nenastane. Na to, aby sme zmenili svoj život, musíme zmeniť svoje myslenie. A potvrdiť ho aj skutkami. Ak si budeme trvať na svojom názore, budeme presvedčení, že môžeme nájsť vo svojom živote šťastie, stane sa tak. Nie preto, lebo nám to šťastie niekto daruje. Nikto nám nič nedaruje. Pokým si neuvedomíme, že sme si sami strojcami vlastného šťastia. Náš vlastný život z nás nechce urobiť obete. Robíme tak sami.
P r e t o . . .
Pokým sa každý jeden z nás nezačne domáhať svojich práv, zmena nepríde.
Pokým opäť nezačneme premýšľať nad tým, čo počujeme, čo vidíme a neuveríme hneď niečomu len preto, lebo nám to zabalili do pekného obalu, zmena nepríde.
Pokým budeme nadávať na súčasný stav našej spoločnosti z kresiel bezpečia nášho domova, ale nebudeme za svoj názor otvorene bojovať aj vo svojom každodennom živote, zmena nepríde.
Pokým sa budeme vzdávať svojej vlastnej identity, svojich skutočných pocitov a snov, len preto, aby sme zapadli do davu, zmena nepríde.
Pokým neuveríme, že každý jeden z nás môže pomôcť k vyliečeniu našej spoločnosti z agónie, zmena nepríde.
A najmä - pokým budeme neustále o sebe pochybovať, nebudeme si stáť za svojim názorom, lebo sa budeme obávať prípadných problémov, zmena nepríde.
Zmena nepríde hneď. Ani ľahko. Ale to neznamená, že nie je reálna...
