Ak sa nemáme radi, k šťastiu nám nepomôžu (ani) čarovné predmety.

Autor: Katarína Majerová | 4.10.2013 o 8:08 | Karma článku: 7,90 | Prečítané:  626x

Nedávno som čítala zaujímavý článok o tom, ako prisudzujeme silu rôznym predmetom, kryštáľom, kameňom, a iným ezoterickým pomôckam. Míňame na ne nemalé peniaze, zapĺňame si nimi byt, obraciame sa k nim dennodenne ako k svojim záchrancom. Pokým ale zostaneme stáť na jednom mieste, pokým pre zmenu vo svojom živote nič neurobíme, nič sa neudeje. Zostane všetko po starom.

 services.fliekie.com

 

Ak nám majú k niečomu slúžiť, tak len k pochopeniu toho, že sme tvorcom vlastných neobmedzených možností. Nie predmet, ale my sami.

Nikto a nič na svete z nás nevydoluje nič, žiadne dobro,

žiadny úspech, žiadne nadšenie, žiadnu odvahu či silu,

pokým tak neurobíme sami.

Marketingovo nám šikovne predávajú veci, ktoré sa pre nás stávajú nástrojom pre dosiahnutie šťastia. Ale pokým budú len našim zlatým teľaťom, ktoré budeme uctievať ako modlu a od ktorého budeme očakávať zázraky, nič sa v našom živote nezmení. Pokým neuveríme, že to dokážeme urobiť my sami. Pokým nenájdeme v sebe odpoveď na otázku, kde hľadať svoje šťastie. A najmä presvedčenie, že je našou súčasťou. "Stačí" len o neho zabojovať.

Ale toto vám predávajúci (česť výnimkám) nepovedia. Znížilo by to ich obrat. Lebo kto by si kupoval niečo, čo neposkytne zaručený výsledok? Aby som vyviedla z omylu všetkých, ktorí ma budú obviňovať z toho, že neverím v silu takýchto predmetov. Nemám nič proti ezoterike, vždy ma zaujímalo všetko tajomné.

Ale ak nepochopíme ich pravý význam,

že majú byť len prostriedkom k tomu,

aby sme v sebe umocnili vieru vo vlastné schopnosti,

sú pre nás bezcenné.

Môžeme sa akurát tak na ne pozerať. K tomu, aby sme prebudili ich čarovnú moc, nám nepomôžu ani sviečky, príjemná hudba, či vínko. Tú moc musíme hľadať v sebe. Lebo inak sa čaro, ktoré sme im prisudzovali, stratí ranným brieždením. A na svet sa budeme pozerať tými istými očami, ako dni predtým. Bez zmeny. A kto bude zodpovedný za ten stav? Všetko a všetci, len nie my sami. Veď sme robili všekto podľa návodu. Tak prečo sa nič nedeje? Ale život takto nefunguje. Len to nechceme vidieť. Je to tak jednoduchšie.

Čo je teda to podstatné?

Uznať, že aj my môžeme prežiť šťastný život. Povedali ste si to už niekedy? Bez tej naučenej pózy pred pomyselným publikom - veď samozrejme, kto by ho nechcel mať? Povedali ste si to v prítmí svojej izby, keď vám spoločnosť robí len vlastná samota? Vaše srdce si vás vždy rado vypočuje, ale viete, že znesie len pravdu. Čo urobíte? Priznáte si, že si tým nie ste istý? Alebo rýchlo opustíte to ťaživé ticho? A ujdete niekam medzi ľudí, kde opäť môžete hrať svoju maskovaciu hru? Viete, že utekáte, ale neuniknete. Pred sebou samým sa to predsa nedá.

A predsa mnohí unikáme.

Cítime sa byť vinní za to, že sme zbabelí,

že si nevieme poradiť so svojim životom,

ale nechceme si to priznať.

A reagujeme na všetko, čo sa nás dotkne, hoci len okrajovo, veľmi citlivo. Lebo čím sa máme menej radi, tým sme na seba citlivejší a berieme akýkoľvek náznak kritiky osobne. Všetko sa nás bytostne dotýka. Analyzujeme každú pohnútku iného človeka, ktorý voči nám reagoval negatívne. A zabúdame tak na seba samých a svoje vlastné pocity.

Svet sa netočí len okolo nás, nie sme stále zodpovední

za niekoho zlú náladu či vyhorenosť.

Analyzujeme to, prečo si na nás niekto vyvŕšil svoj hnev, ako nám niekto mohol tak veľmi ublížiť. No neuvedomujeme si, že svojim správaním si najviac ubližujeme sami. Svojimi negatívnymi myšlienkami, tým, že sa budeme neustále spochybňovať. Svoje konanie, myslenie, pocity či skutky. Ak si nebudeme všímať vlastné pocity, ublížime samým sebe. Lebo sa až kŕčovite držíme toho, čo o nás hovoria iní a tak málo toho, čo cítime my sami.

Sme tak ľahostajní k vlastným potrebám. Chceme byť za akýchkoľvek okolností tými dokonalými. Tými, o ktorých budú ľudia hovoriť len a len v dobrom. Nikdy však nevyhovieme všetkým. A čím viac sa budeme o to snažiť, tým viac budeme popierať samých seba. Uväzníme sa v spleti vlastných kompromisov, cez ktoré už nedovidíme do svojho srdca. Ale budeme si nahovárať, že je to pre dobro nás všetkých. Tých druhých možno áno, ale rozhodne nie pre nás samých.

Musíme sa naučiť žiť sami so sebou.

Akceptovať sa a rešpektovať. Takí akí sme.

Lebo ak sa nebudeme mať radi, lásku, ktorú tak veľmi potrebujeme k životu, nenájdeme. A nebudeme sa tak môcť s ňou rozdeliť ani s inými. Tak, aby sa k nám opäť mohla vrátiť. Ale už nie ako kompromis. Ale ako naše pravé ja. Ktoré je milujúce a milované.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.


Už ste čítali?