Dovoľme deťom spoznávať realitu. No tak,aby sme im nebrali detstvo.

Autor: Katarína Majerová | 15.10.2013 o 8:08 | Karma článku: 8,38 | Prečítané:  769x

To, ako vedieme svoje deti už od útleho detstva, si prenesú do svojej dospelosti. Sú to samostatné bytosti, s vlastnou hlavou. Neovplyvníme to, čo si budú ako staršie myslieť, čo cítiť, čo budú chcieť, aké názory zastávať, či proti čomu bojovať. Čo sa však do nich hlboko vryje, je to, ako im budeme predstavovať svet. A hlavne aké je ich miesto v ňom. Veď každý z nás chce, aby to jeho dieťa bolo múdre, šikovné, nadané, či sebavedomé. Aby žilo v presvedčení, že je bytosť hodná nasledovať svoje sny.

 favim.com

Počas leta som občas chodievala s malou na T-com pláž. Pohrať sa v piesku, pod sprchou, s ostatnými deťmi. Raz ma zaujali dve matky. Boli úplne rozdielne. Dva úplné kontrasty, ktoré sa ale vymykali môjmu chápaniu toho, čo pre mňa znamená deti učiť, viesť, pomáhať spoznávať svet. Byť len akýmsi sprievodcom v ich objavovaní. Dopriať im priestor, ale zároveň ich nenechať úplne napospas svojej nevedomosti.

Prvá z nich bola usmievavá mamina asi jeden a pol ročného dievčatka. Malinká bola zlatá, no až príliš poddajná. Možno to spôsobila krehkosť dievčatka, možno neustála snaha jej matky vo všetkom ju usmerňovať. Nedovolila jej ísť tam, kam chcela, držala ju ustavične za ruku. Ale veď to dieťatko bolo na mäkkom piesku, ďaleko od cesty. Bolo v bezpečí. Mohla spadnúť. Hrabať sa v piesku. Zašpiniť sa. Čokoľvek. Veď na to tá pláž slúži.

Namiesto toho len samé: Tu si sadni, s týmto sa hraj. Hoci to robila s úsmevom, v dieťatku to nevyvolalo žiadnu reakciu. Len poslušne urobilo to, čo od neho matka žiadala. Celý ten výjav na mňa pôsobil až smutne. Mamina mala evidentne problém sama so sebou, s tým, ako ju vníma okolie, akoby nechcela, aby čokoľvek narušilo jej krehký obranný štít, ktorým sa chráni pred zlomyseľným svetom. A ukrýva do neho aj svoje dieťa.

Prečo jej nedovolí, aby sama spoznávala svet? Moje myšlienkové pochody ešte potvrdilo jej ďalšie správanie. Urobila pár fotiek do rodinného albumu a asi po 15tich minútach, čo tam boli, sa už zberajú preč. Možno bola malinká naozaj unavená. Skôr mi to však pripadalo ako útek. Mamina sa tam necítila asi konformne. Mnoho ďalších matiek, mnoho iných detí.  Občas je ťažké sa socializovať. Ale ak máme obavy my, prečo tým musí "trpieť" aj naše dieťa? Veď ono potrebuje okolo seba ruch, iné deti, ľudí, vnemy. Aby cítilo, že svet je rozmanitý. Že mama a tato budú pri nej vždy, aby jej pomohli, pofúkali boľačku či sa zahrali. Ale neuzurpujú si právo byť jediní v jej blízkosti, mať ju len pre seba. To je sebecké. A najmä - pohodlné.

Druhá mamina mala už o niečo staršie dievčatko. To s obrovským elánom skočilo do vaničky s loptičkami. Ale príliš rýchlo a príliš prudko. Udrela si kolienka. Najprv ju matka zahriakla, potom si uvedomila, že si asi ublížila, tak tón zjemnila. Ak by niekto očakával, že nasledovalo aspoň pohladenie a malé pripomenutie, aby si dávala pozor, zostal by sklamaný. Matka sa len opýtala, či sa udrela, ale inak neurobila nič. A dievčatko sa tvárilo, že je všetko v poriadku. Ale letmé pošúchanie kolienok svedčilo o niečom úplne inom. A mamina sa tak ďalej mohla venovať svojej kamarátke.

Oba príklady sú podľa mňa extrémy. V prvom sa mamina až prehnane obávala o bezpečnosť svojho dieťaťa.  Dieťatko síce bolo v reálnom svete, ale matka mu dovolila ho pozorovať a skúmať len z akejsi krehkej ulity jej vlastného strachu. Nedovolila mu spoznávať svet tak, ako to chce samé. A vytvoriť si tak svoj názor. A tak sa môže stať, že bude v budúcnosti s úžasom vnímať každý iný názor, lebo malo možnosť počuť stále len jeden - doma. Keďže sa na jej názor nikto nepýtal, v duchu - veď rodič vie predsa najlepšie, čo je pre jeho dieťa dobré - bude považovať svoj názor za menejcenný než ten, ktorý vyslovia iní. Bude ho fascinovať rozmanitosť. Ale nebude ju vedieť stráviť. Lebo ju nebude vedieť konfrontovať s vlastným názorom. Ten v sebe popiera. Lebo nie je podstatný.

V druhom ponechala matka svoje dieťa napospas všetkým nástrahám. Bez pohladenia, láskavého upozornenia, či povzbudenia. A tak z neho robí samorast, ktorého nebude zaujímať názor nikoho iného. Lebo si bude myslieť, že nikoho nezaujíma ani ten jeho. Tak na čo sa trápiť.

Neviem, ako tie matky v skutočnosti vychovávajú svoje deti. Nesúdim ich. Len mi pripomenuli, aké ťažké je nájsť tú správnu rovnováhu medzi túžbou ochrániť svoje dieťa a zároveň z neho vychovávať sebavedomé a odvážne dieťa s vlastným názorom. Jednoznačný návod na to neexistuje. Len sa riadiť vlastným srdcom.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.


Už ste čítali?