O polarizujúcej spravodlivosti modréhoZneba. O odpustení a slobode.

Autor: Katarína Majerová | 22.10.2013 o 8:08 | Karma článku: 6,79 | Prečítané:  1082x

To, ako vnímame veci alebo ľudí okolo seba, plne podriaďujeme názoru väčšiny. Alebo aspoň takého, ktorý zaznel nahlas a bol popularizovaný. Nehľadáme pravdu, hľadáme rozsudok. Osvojili sme si čierno-biele videnie sveta, nekriticky prijímame veci tak, ako nám ich ponúknu. Bez "zbytočných" otázok, prečo. Najmä vtedy, ak nám podvedome núkajú možnosť niekoho obviniť, lebo sa niečím previnil voči našej spoločnosti. Tak veľmi chceme patriť k tým "spravodlivým". Bez problémov dokážeme vyrieknuť nad niekým ortieľ, lebo "pošliapal" to, na čom budujeme identitu davu.

 free.gatag.net

S takou ľahkosťou niekoho odsúdime.

Ale odpustiť už máme problém. Aj vtedy, keď vyjde najavo, že sme niekomu krivdili. Nechceme si priznať, že sme mohli byť nespravodliví. Veď kto je bez viny? Ten človek sa určite už mnohokrát previnil, len sa mu na to neprišlo. Tak nech pyká.

Ale čo keby sa to stalo nám samým? Alebo našim blízkym? Akoby sme sa cítili, keby niekto odsúdil nás s takou ľahkosťou, bez toho, aby si nás vypočul? Stačí argument, že sme si to aj tak zaslúžili?

V akej spoločnosti to žijeme?!

Tak túžime patriť k tým, čo sú tí dobrí, tí, čo patria na tú správnu stranu barikády, že už ani nerozmýšľame nad tým, ako sa ocitli na tej zlej strane vinníci, tí zlí, tí, ktorí sa niečím prehrešili. Nezaujímajú nás okolnosti, len výsledok. Nie, nie som zástancom zločincov, podvodníkov, alibistov, či emočne vyprahnutých egoistov. Akýkoľvek prehrešok však mohli spáchať, KTO nám dáva právo ich súdiť? Kto nám dáva právo sa nad nimi vyvyšovať?

Práve toto zistenie spôsobilo, že som prestala pozerať modré z neba. Otvorene priznávam, že pred nejakým rokom som si nenechala ujsť ani jednu časť. Cítila som, že konečne je tu niečo, čo nastavuje pravdivé zrkadlo o stave našej spoločnosti. A že ten smutný pohľad nemusí byť trvalý. Lebo si dokážeme pomôcť. Sme predsa ľudia.

Ale častokrát nás dojmú príbehy len tých, ktorých nepoznáme.

S takou túžbou im chceme pomôcť. Alebo im aspoň poslať cez sociálnu sieť slová povzbudenia. Ale čo so smutnými príbehmi, ktoré sú vôkol nás? Registrujeme ich vôbec? A ak áno, neberieme ich len ako neoddeliteľnú a nemennú súčasť našej reality? Veď kto by sa nám aj čudoval? Máme dosť svojich vlastných problémov. Toto modré z neba ovplyvniť nedokáže. Je pravda, že sa televízia vezie na vlne obľúbenosti, ktorá je postavená na popularizácii pomoci tým, ktorí trpia. To je všetko v poriadku. Komercia je komercia. Tu nemôžem a ani nebudem nikoho súdiť.

Je šľachetné, ak sa ľuďom plnia sny. Vytrhnúť ich na chvíľu z ich stereotypu, kde žijú v kruhu bolesti, smútku, nezodpovedaných otázok, sebaobety či pokorného poddania sa svojmu osudu. Je dobré aj to, ak sa zviditeľňujú ľudia, ktorí pomáhajú. Tí, čo tak robia od srdca. Nie kvôli popularite, ale z vlastného presvedčenia niečo urobiť pre niekoho iného. Ich satisfakciou je dobrý pocit. Je ale správne, ak sa im poďakuje.

Nikdy by som ale nebola povedala, že aj toto čisté ďakujem sa dá tak zneužiť.

Znetvorené do podoby vytĺcť z popularity relácie čo najviac vo svoj prospech. Pochopiteľne, aj naši vrcholní verejní činitelia sú ľudia a túžia pomôcť. No majú na to ďaleko lepšie a účinnejšie prostriedky než cez obľúbenú reláciu. No reklama je reklama. A tá z modrého neba bude vždy vnímaná pozitívne. Tak prečo si trošku neprilepšiť skóre? A tak sme svedkami, ako chce predseda vlády "nezištne" pomôcť a minister vnútra zase s "úprimnou" vďakou oceniť tých, ktorí dobrovoľne pomáhajú. Zaradia sa tým medzi tých, čo sú na tej správnej strane. Tých, ktorí sú spravodliví, nápomocní, s obrovskou mierou empatie a ochoty. U niektorých to vyvolá rozčarovanie, či sarkastický úsmev, ďalší to vnímajú ako neotrasiteľný fakt o veľkodušnosti "tých hore". Sú to predsa len ľudia ako my! Ach bože... Má vôbec niekde dno to naše chabé sebavedomie...?

A čo hlavný protagonista "nebeskej" spravodlivosti?

Byť roky súčasťou sveta spravodlivých, žiť v nepretržitom slede nových a nových smutných príbehov, medzi ľuďmi plnými bolesti, strachu, poníženia, utrpenia či medzi nevyliečiteľne chorými,  dá určite poriadne zabrať psychike. Čo ak sa pre niekoho modré z neba stane jedinou realitou? Čo ak nadobudne pocit, že neexistuje už žiadny iný svet? Len ten, v ktorom sú tí dobrí, ktorí pomáhajú a tí zlí, ktorí ubližujú? Ak niekto žije príliš dlho v takomto polarizovanom vnímaní sveta, kde on stojí vždy na strane tých dobrých, ovplyvní to jeho osobnosť? Má ešte schopnosť rozlíšiť, kde je pomyselná hranica medzi pomocou a zatratením? Kde je hranica medzi prejavom ľútosti nad obeťami a nemilosrdným odsúdením vinníkov? Má právo určovať, kto má byť ľutovaný a kto obviňovaný? Rozhodne nie.

Nikto a nič na svete nedáva právo človeku verejne niekoho odsúdiť.

Odpísať ho ako bytosť nehodnú nielen nášho pochopenia, ale ľudskej dôstojnosti ako takej.

Rezonuje vo mne jeden modrý príbeh. Brat zabil brata. Otrasné. Nevysvetliteľné. Neodpustiteľné. Zvrátené. Ale ani takýto ohavný čin nedáva nikomu z nás právo na to, aby sme súdili. A tobôž nie verejne. Kto si, že odcudzuješ človeka, ktorý sa previnil? Už je za svoj čin potrestaný. Nielen tým, že bol odsúdený. Ak svoj čin ľutuje, do konca svojho života sa bude cítiť vinným. Nikdy si neodpustí. A ak svoj čin neľutuje, ku kajúcnosti ho neprivedú žiadne slová. Len porastie jeho pocit dôležitosti, bude presvedčený, že vďaka svojmu zvrátenému správaniu bude držať v pomyselnom väzení ľútosti, bolesti a zlosti tých, ktorým vedome ublížil.

Nemám ilúzie o ľuďoch. My ľudia si dokážeme naozaj veľmi ublížiť. Vedome. Až s pasiou. Ale opäť nám ani toto zistenie nedáva právo navzájom sa posudzovať. Nejde nám o spravodlivosť. Ale o to, aby sme my po tom pomyselnom dueli stáli na strane víťazov. Na strane tých, ktorým bolo ublížené.

Chceme súcitiť s tými, čo potrebujú pomoc a opovrhovať tými, čo sa previnili.

Naša spoločnosť posudzuje každého človeka len podľa toho, čo urobí. Nepýta sa, ako to urobil, prečo tak urobil, hodnotí sa vždy len výsledok jeho konania. A tak - buď ho velebíme alebo odsúdime.

Ľudia ale nie sú dobrí a zlí. Ľudia jednoducho sú.

Navzájom sa od seba odlišujeme. Sme predsa originálne bytosti. Máme vlastné myšlienky, pocity, aj činy. Ale aj vlastnú minulosť, s ktorou sa každý z nás vysporiada inak. Bolestivé a radostné zážitky, naplnené sny, nevypovedané túžby, strach, úzkosť, odvaha s nimi bojovať, ale aj poddanie sa ich "moci". Toto všetko a ešte omnoho viac nás formuje. No nesnažíme sa o vzájomné porozumenie. Túžime posudzovať druhých. Tak sme si z toho všetkého vybrali len skutky. Zaujíma nás len výsledok. Lebo ten jediný je hmatateľný. Porovnateľný. Ale aj odsúdeniahodný.

Preto nedokážeme vnímať človeka ako bytosť, bez akéhokoľvek pozitívneho alebo negatívneho označenia. Nie je to jednoduché. A to najmä kvôli tomu, že my sami nedokážeme byť nestranní už ani voči samým sebe. Posudzujeme sa len podľa toho, ako nás vnímajú iní.

Nevieme, kým skutočne sme.

Ale sme presvedčení, že sme takými, za akých nás považujú ostatní.

A tak, ako prestávame vnímať svoju skutočnú hodnotu, nehľadáme svoju vlastnú pravdu, nehľadáme ju ani v iných.

Ani pre mňa nie je jednoduché vnímať ľudí len ako bytosti, ktoré majú slobodnú voľbu konať. Znervózňujú ma egoisti, slizkí podliezači, hlúpe stvorenia, vypočítaví agresori či neohľaduplné indivíduá. Netajím, že pred sebou samou im dávam "krajšie" pomenovania... Občas sa ma bytostne dotkne aj to, čo mi povie alebo urobí niekto z mojich blízkych. Prečo to však všetko sťahovať na seba? Každý má svoje lepšie a horšie dni. Nejde o to, tŕpne všetko prijímať. Ale uvedomiť si, že aj ten druhý človek je len človek a nechať ho tak. Nech sa sám vytrápi. Veď ho to prejde. Otázne je len to, či s nami alebo bez nás...

To, čo mne najviac pomohlo pochopiť myšlienku, že ľudia nie sú dobrí alebo zlí, len jednoducho sú, bolo    o d p u s t e n i e .

Odpustiť niekomu neznamená, že považujeme za normálne to, keď nám ublíži.

Odpustiť by sme mali človeku, nie jeho činom.

Lebo ak sa zameriame len na jeho skutky, ktoré mali za následok náš hnev, smútok alebo rozčarovanie, stratíme sa v hľadaní odpovede na to, prečo tak urobil. Sami v sebe budeme živiť tie bolestivé pocity, ktoré v nás jeho konanie vyvolalo. Čím dlhšie sa budeme umárať bolesťou, hnevom, pomstou, tým sa stávame väčšími väzňami vlastnej zaslepenosti. Túžime po tom, aby sa niekto zmenil, aby nás odprosil, alebo aby sme mu to mohli vrátiť. Tým nielenže zabúdame na fakt, že každý z nás je slobodnou bytosťou. Že sa v rôznych situáciách správame inak a že nemôžeme očakávať od druhého, že bude konať presne tak, ako my, alebo tak, ako to od neho očakávame. Zabúdame tým ale aj na seba. Na to, že sme energiu, ktorú sme s takou ľahkosťou venovali niekomu inému, mohli venovať sebe. Na to, aby sme vo svojom vnútri dokázali opäť nájsť pokoj.

Platí to dokonca aj vtedy, ak hnev obraciame voči sebe samým. Ak máme pocit, že nie sme dostatočne dobrí. Tak nám to aspoň diktuje spoločnosť. Aj keď možno nepriamo. A my tak veľmi túžime byť tými, ktorých budú ostatní rešpektovať!

Preto namiesto toho, aby sme žili tak, ako nám káže srdce,

lebo len tak sa budeme cítiť naplnení, sa naháňame za tým,

aby sme naplnili očakávania spoločnosti.

Svoj život žijeme v nepretržitom slede nesplnených očakávaní a sklamaní, období sebavedomia a sebapodceňovania, pocitov radosti a frustrácie, či bezmocnosti a agresivity. A bude to tak až dovtedy, pokým sa nenaučíme žiť sami so sebou. Milovať sa takí, akí sme. Tak, aby sme silu, potrebnú na to, aby sme nasledovali svoje sny, hľadali vo svojom vlastnom srdci. Je tam toľko energie, koľko k tomu potrebujeme. Sami sme si tvorcami vlastného života. Môžeme mať všetko, po čom túžime.

L e n      t o m u     m u s í m e     v e r i ť . . .

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.


Už ste čítali?