Katarína Majerová
Deti dokážu prejaviť toľko lásky. Aj tie hendikepované.
Chcem sa s vami podeliť o jeden krásny zážitok. Taký malý zázrak. Ako sme s dcérkou stretli chodiacu lásku.
Som vnímajúca bytosť. Milovaná a milujúca žena. Šťastná matka. A to stačí :-) Zoznam autorových rubrík: Svet mojimi očami, Svet detí mojimi očami, Symbolika, Zamyslenia, Túlavé myšlienky, Puto spomienok, Come in quietly, My voice is Lisa, V rozhovore s láskou
Chcem sa s vami podeliť o jeden krásny zážitok. Taký malý zázrak. Ako sme s dcérkou stretli chodiacu lásku.
Prezidentské voľby nie sú len o tom, či dostane Kiska od Čaputovej amnestiu alebo či Šefčovič zvolí za predsedu Ústavného súdu Fica. Majú ďaleko šírší záber. Sú o voľbe budúcnosti Slovenska.
Vedci vypočítali, že čmeliak má príliš malú plochu krídel k veľkosti tela na to, aby mohol lietať. Ale keďže čmeliak o tom nevie, tak lieta. A ako je to s našimi snami? Prečo sa ich vzdáme? Lebo nám niekto povedal, že sú nereálne?
Reklama na Gilette ma uráža. Ako ženu. Prečo by chlap nemohol osloviť na ulici ženu? Veď je to to najkrajšie spontánne gesto záujmu, ktoré v nás, ženách, vyvolá neudržateľný nával adrenalínu.
V poslednom období vo mne rezonuje pomýlené vnímanie slobody a sebalásky v Amerike. Môžeš byť, kým chceš! Motto transgender ideológie. Veľmi to mnou pohlo. Ovládal ma hnev, aj strach o svoje deti, o budúcnosť tejto krásnej Zemi.
Dokážeme rozpoznať len to, čo sme už objavili vo svojom vnútri. Môžeme prechádzať okolo tých najkrajších vecí a ani si ich nevšimneme. Lebo ak v sebe cítime vinu, máme pocit, že nás celý svet sleduje a hodnotí. A veľmi kriticky.
Ďalší rok je za nami. Ak sa nám nevydaril tak, ako sme si predstavovali, do toho nového hľadíme s vierou, že bude lepší než ten, čo skončil.
Každý z nás má svoju vlastnú cestu. Na našich životoch je nádherné to, že sú tak rozdielne. Ved co by to bol za nudný svet, keby sme boli všetci rovnakí? Keby každý z nás prežíval to isté? Vdaka tejto rozmanitosti sme my, ludia, dokázali vytvorit tolko nádherných vecí. Každému nášmu výtvoru predchádzala myšlienka. Každá vec, každý objav, hudba, kniha, ci stavba vznikli jej zhmotnením. Neexistujú totožné myšlienky. Hoci môžu zniet rovnako. Lebo každý z nás si s nimi spája inú emóciu. Nadšenie, radost, ci naplnenie. Hnev, hanbu, ci strach. A práve pocit robí myšlienku autentickou. A tým neopakovatelnou.
Nemám právo súdit. Každý vychováva svoje deti tak, ako najlepšie vie. Ale mám pocit, akoby deti nedostávali od nás, rodičov, tolko pozornosti a lásky, kolko by potrebovali. Alebo nie v takej forme, ci vo chvíli, ked je to potrebné. Milovat by sme mali svoje dieta aj vo chvílach, kedy sa nevie spratat do kože, kedy nevie, co by vymyslelo, kam by sa vyštveralo, ako by na seba upozornilo. Máme právo sa hnevat. Ale musíme to byt my, rodičia, ktorí celú situáciu budú zvládat s nadhladom.
To, ako vnímame veci alebo ľudí okolo seba, plne podriaďujeme názoru väčšiny. Alebo aspoň takého, ktorý zaznel nahlas a bol popularizovaný. Nehľadáme pravdu, hľadáme rozsudok. Osvojili sme si čierno-biele videnie sveta, nekriticky prijímame veci tak, ako nám ich ponúknu. Bez "zbytočných" otázok, prečo. Najmä vtedy, ak nám podvedome núkajú možnosť niekoho obviniť, lebo sa niečím previnil voči našej spoločnosti. Tak veľmi chceme patriť k tým "spravodlivým". Bez problémov dokážeme vyrieknuť nad niekým ortieľ, lebo "pošliapal" to, na čom budujeme identitu davu.
To, ako vedieme svoje deti už od útleho detstva, si prenesú do svojej dospelosti. Sú to samostatné bytosti, s vlastnou hlavou. Neovplyvníme to, čo si budú ako staršie myslieť, čo cítiť, čo budú chcieť, aké názory zastávať, či proti čomu bojovať. Čo sa však do nich hlboko vryje, je to, ako im budeme predstavovať svet. A hlavne aké je ich miesto v ňom. Veď každý z nás chce, aby to jeho dieťa bolo múdre, šikovné, nadané, či sebavedomé. Aby žilo v presvedčení, že je bytosť hodná nasledovať svoje sny.
Túžba postúpiť ďalej vo vnímaní seba, aj univerza, je pravou podstatou nášho bytia. Sme súčasťou sveta, a rovnako je svet v nás. Ale nedáva nám to právo prisvojovať si z neho čokoľvek, lebo nám to nepatrí. Okrem seba samých nemáme nič.
Nedávno som čítala zaujímavý článok o tom, ako prisudzujeme silu rôznym predmetom, kryštáľom, kameňom, a iným ezoterickým pomôckam. Míňame na ne nemalé peniaze, zapĺňame si nimi byt, obraciame sa k nim dennodenne ako k svojim záchrancom. Pokým ale zostaneme stáť na jednom mieste, pokým pre zmenu vo svojom živote nič neurobíme, nič sa neudeje. Zostane všetko po starom.
My dospelí často nezvládame svoje emócie. Máme pocit, že je toho na nás priveľa. Stres, obavy, nervozita, nevyrovnanosť, skľúčenosť. A ešte ani tie naše deti nevedia pochopiť, prečo by mali byť poslušné. Očakávame tak od nich to, čo nerobíme sami. Vyrovnanosť. Dieťa sa učia zvládať svoje emočné nálady rovnako ako my. Len s tým rozdielom, že my si už uvedomujeme, aký pocit nami otriasa. Deti to ešte nevedia. Len objavujú.
Viete si odpovedať na otázku, čo pre vás znamená šťastie? Mať dobrú prácu, skvelého partnera, deti, postavenie, či peniaze? Alebo len jednoducho prežiť život v pokoji? Akákoľvek odpoveď je správna. Dôležité je to, aby sme ju vedeli.
Zmeny sa v našej spoločnosti presadzujú veľmi ťažko. Nie kvôli tomu, že sme s tým, čo sa deje okolo nás, spokojní. Ale preto, lebo neveríme, že sa vďaka nášmu konaniu niečo zmení. Máme pocit, že nezmôžeme nič. A toto zistenie v nás len umocní bezradnosť, hnev a sklamanie. Aby sme aspoň trošku zmiernili to napätie, ktoré v nás tieto pocity vyvolávajú, poukazujeme na tých, čo nás riadia, ale zlyhali, lebo to sú tí praví vinníci, ktorí nám zmenu nedoprajú. Ale pokým zmenou nezačneme u seba samých, nič sa neudeje. Zostane všetko po starom.
Prečo si tak málo dôverujeme? Prečo neveríme, že sme studňou plnou krásnych myšlienok, snov a pocitov? Že aj my máme možnosť prežiť šťastný život? Že nemusíme živiť v sebe len beznádej, ktorá je živnou pôdou pre sebaľútosť?
Ak sa nám niečo podarí v živote, je to taký malý zázrak. Náš život zasiahne radosť a z nej plynúca láska. Vnímame všetko intenzívnejšie. Hrejivé lúče slnka, dupot detských nôh po chodníku, vôňu čerstvého chleba, úsmevy zaľúbencov. Cítime v sebe, aj okolo seba, život. Svet, v ktorom sme sa ocitli, má jasnejšie farby, než ten, v ktorom sme boli doteraz. Svet sa však nezmenil. Len náš pohľad naň.
Vždy žasnem nad spontánnosťou detí. Sú tak prirodzené. Všetko robia naplno. Keď sa smejú, keď plačú, keď kričia, keď si spievajú, keď skáču po mlákach, keď sa váľajú v tráve, keď sa naháňajú, keď fantazírujú. Ale prečo by mala byť spontánnosť vlastná len deťom? My dospelí sa jej často vyhýbame. A to vždy, keď sa snažíme ovládať svoje pocity. Tak veľmi chceme mať všetko pod kontrolou. Nájdeme si mnoho vysvetlení, prečo sa práve v danej chvíli nemôže naša duša prejaviť naplno. Máme veľký strach z vlastných pocitov. Bojíme sa, že by nás prílišná otvorenosť uvrhla v očiach iných do nesprávneho svetla. Názor iných nám býva často prednejší ako prežívanie vlastnej radosti.
Keď sú deti malé, chcú byť také, ako my, rodičia. Vnímajú nás ako kúzelníkov, ktorí ovládajú tento čarovný svet. Preto sú vždy plné očakávania, keď ich vezmeme do náručia, aby ako malé vtáčiky pozorovali z výšky krásy tohto sveta. Majú pocit, akoby nám tento svet patril, lebo ho tak dobre poznáme. Všetky tie neuveriteľné veci, ktoré nás obklopujú, hrejivé slnko, túlavé oblaky, šuchotajúce listy, bláznivý vietor, či voňavé kvety. Ako rastú, sú čoraz zvedavejšie. Síce už nie sú na nás plne odkázané, no vo výpravách za novými objavmi chcú s nami pokračovať ďalej. Tak veľmi sa túžia s nami podeliť o všetky svoje dobrodružstvá. Náš entuziazmus ale časom opadne.