reklama

Sedem “hriechov” v konaní človeka. Hriech druhý - lakomstvo.

V poradí druhým "hriechom" je lakomstvo. Jeho podstatou, podobne ako u pýchy, je pokrivené zrkadlo vnímania nás samých. Vieme, že sme výnimočné bytosti, chýba nám však vyrovnanosť. A preto máme potrebu do svojho vlastného obrazu nejakým spôsobom zakomponovať ostatných. Na to, aby sme sa identifikovali, potrebujeme iných, od ktorých sa chceme odlíšiť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Obrázok blogu

Nie je nič zlé na tom, ak túžime po majetku. Každý z nás sa chce mať dobre a tak by to aj malo byť. Môcť si dovoliť to, čo potrebujeme, alebo urobí radosť nám, či blízkym. O lakomstve hovoríme vtedy, ak sa majetok stane pre nás náplňou života. Ak nás plne ovládne túžba ho vlastniť. Ak prestáva byť len prostriedkom k našej spokojnosti a stane sa našim konečným cieľom.

Svoj majetok len zhromažďujeme a prostredníctvom neho sa identifikujeme.

My sme tí, čo ho máme.

Slúži nám na porovnávanie sa s ostatnými a vymedzovanie sa od tých, čo ho nemajú. Na množstve pri tom nezáleží. Na to, aby sme boli lakomí, nemusíme byť milionári.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Majetok sa má užívať, nielen vlastniť. Má nám slúžiť, nie vládnuť. Jeho sluhom sa stávame vždy dobrovoľne, z vlastnej vôle. Chceme sa o neho starať, zveľaďovať, chrániť, len nech zostane pri nás. Ale malo by to byť presne naopak. My by sme mali byť tí, čo si užívajú jeho služby.

Ak si s majetkom vymeníme role, očakávame od neho, že bude našim šťastím. Že bude naplnením nášho života. A to je ten najväčší omyl, ktorého sa dopustíme.

Majetok nemôže cítiť, preto nedokáže rozpoznať šťastie. To môžeme len my sami.

Majetok nám môže k tomu len dopomôcť. Môže byť prostriedkom k nášmu šťastiu, nie šťastím samotným. A to tak, že ho budeme míňať na veci bežné, aj nevšedné, keď ho použijeme pre svoje dobro, či dobro iných, keď vďaka nemu môžeme robiť to, čo nás baví, alebo čo nám alebo iným spôsobuje potešenie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale aj pri majetku platí, že akýkoľvek vzťah si k nemu vytvoríme, je to opäť náš výber. Naša slobodná voľba. Nesúďme sa preto navzájom. Svet je miestom zázrakov, ale aj paradoxov. Občas tí, čo svoj majetok len zhromažďujú, majú veľké sny, ktoré raz chcú zhmotniť. Ale neodhodlajú sa k tomu, lebo majú pocit, že na to stále nemajú dosť. Ale tohto sna sa nikdy nevzdajú a prináša im do života svetlo. A sú zase takí, čo míňajú svoj majetok bezbreho. Už nemajú sny, lebo v prázdnote ich duší nezostalo pre ne miesto. A tak sa pokúšajú tú prázdnotu zaplniť krátkodobými pocitmi radosti z novonakúpených vecí, exotických dovoleniek či adrenalínových dobrodružstiev. Ale pocit prázdnoty sa tým len prehlbuje.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Skutočné lakomstvo vzniká v okamihu, keď sa skrývame za svoj majetok

a používame ho ako svojho maskota.

Na preukazovanie svojej dôležitosti, nadradenosti, originálnosti. Radi o svojom majetku hovoríme, dodáva nám sebavedomie. Identifikujeme sa prostredníctvom neho, lebo ho považujeme za to jediné výnimočné, čo máme, čo nás odlišuje od okolia. Túžime po tom, aby nám ľudia závideli, lebo my sme tí, čo si môžu dovoliť viac. Je našou jedinou istotou, vďaka nemu získavame pozornosť, prestíž, postavenie, partnerov.

Máme pocit, že ak by nám ho niekto zobral, stratili by sme svoju hodnotu. Tú nám ale nikto nemôže vziať. Ale ani dať. Musíme ju v sebe pocítiť my sami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Naša pravá podstata sa ukrýva v momente, keď zo seba snímeme všetky svoje role.

Tie naučené, zdedené, zvolené či získané. Keď neexistuje žiadny status, majetok, postavenie, len naše myšlienky, túžby, pocity, my sami. Ako pulzujúce energie na ceste za svojim šťastím. Bytosti so slobodnou vôľou, s myšlienkami, ktorými tvoríme svoj svet a životom, ktorý je zdrojom nášho poznania.

Sme ale nepoučiteľní. Svoju prirodzenú a originálnu hodnotu sa pokúšame neustále niečím nahradiť. Pomaly tak zabúdame na to, kým v skutočnosti sme.

Identifikujeme sa cez rôzne veci, nie však cez to najprirodzenejšie, čo nás robí ľuďmi.

A tým sú pocity.

Sme na ne skúpi. Najmä na tie intenzívnejšie. Umlčíme ich v sebe skôr, než sa plne rozvinú. Ak sme sa popálili, stránime sa podobnej skúsenosti. Ak sme pocítili bolesť, nechceme ju viac riskovať. Ak nás premohol smútok, uzamkneme ho do povrchného vnímania reality.

Tak veľmi si strážime svoje vlastné pocity, aby nám neublížili, až ich prestaneme vnímať.

A tak akoby pre nás prestali existovať.

Nemá to nič do činenia so sebaovládaním. Vtedy si silu a intenzitu pocitov uvedomujeme, vieme, čo aj prečo to prežívame. Starostlivo si vyberáme len svoje myšlienky, nie pocity. Lebo každá myšlienka má v sebe zárodok pocitu. A budeme v sebe cítiť presne to, na čo sme sa svojimi myšlienkami zamerali. Pre akú myšlienku sme sa rozhodli, taký pocit to v nás vyvolá.

Ak v sebe živíme bolestivú myšlienku, dokážeme upadať stále hlbšie a hlbšie, trpieť tak, až máme pocit, že sa už nedá viac. No rovnako tak môžeme cítiť aj radosť. Vychutnávať si jej prítomnosť a cítiť sa vďaka nej naplnení. Po období bolesti sa tak môže stať pre nás vykúpením, ak jej to sami dovolíme. Odkryje v nás aj to posledné boľavé miesto, ktoré vylieči svojou energiou. Stačí jedna pozitívna myšlienka.

Vesmír je miestom nekonečných možností. Chce to len zmeniť myslenie. A odvahu žiť svoj život. Tak ako to chceme my. Aj s rizikom, že občas nás niečo zabolí. Ale aspoň vieme, že žijeme.

Po pochmúrnych dňoch vždy prídu tie slnečné. Keď budeme tomu veriť.

Svoj život môžeme žiť slobodne. Bez toho, aby sme sa utápali v sebaľútosti, či sa cítili premožení vonkajšími okolnosťami. Veď my všetci túžime po šťastnom živote.

Žijeme ale v smutných časoch. Úsmev sa zrkadlí na našich tvárach čoraz menej. Sme skúpi na široký úsmev, spontánny smiech, milé slovo. Radosť sme vymenili za každodenný rituál boja o prežitie. Existenčného, statusového, emocionálneho. Krútime sa v jednom kruhu a nedokážeme z neho vyjsť von.

Rozoberáme v sebe krivdy minulé, obviňujeme seba alebo iných z nespravodlivosti,

cítime sa ako vyvrheli vlastného života.

Plačeme tam, kde je nás vidno, veď nikto sa netrápi tak ako my. Alebo sme tí, čo plačeme doma do vankúša, keď zhasnú pomyselné svetlá reflektorov a nás z naučeného úsmevu okrem sánky bolí aj duša.

Vieme, že minulosť už nezmeníme, ale rýpeme sa v nej ako zlatokopi. Nenájdeme v nej už žiadny poklad. Ten jediný je v našich spomienkach, ktoré by sa ale nemali stať náhradou súčasných pocitov. Minulosť je včerajšok, už ju nezmeníme. Žiť treba v prítomnosti. Stará známa veta. Všetci ju poznáme, ale tak zriedka sa podľa nej riadime. Alebo si ju vysvetľujeme po svojom.

Žiť tu a teraz neznamená, že musíme vyskúšať všetko,

hoci ani nevieme, či to naozaj chceme.

Namiesto skutočného vychutnávania si života pociťujeme len stres, či toho stihneme ešte dosť. A hlavne to, čo je momentáne "in". Ale nezamýšľame sa nad tým, či nám to urobí skutočne radosť. Len opakujeme to, čo robia ostatní. Ak tak rozmýšľame ako mladí, je to ok. S pribúdajúcim vekom by sme sa mali učiť trpezlivosti, vďaka ktorej môžeme svet vnímať pestrofarebnejšie, než nám ho ukazovali iní. A začneme tiež chápať, že keď stíšime svoju dušu, nepotlačíme v sebe hlad po poznaní. Len si predĺžime chvíle jeho vychutnávania.

Opakom lakomstva je štedrosť. Byť štedrý k sebe aj k ostatným. Na množstve vynaložených peňazí, energie či pozornosti pri tom nezáleží. Ale na pocite, čo v nás vyvolajú.

Podstatné je, že to, čo dávame, dávame z lásky.

A s láskou to aj prijímame.

Ak v nás absentuje radosť z dávania a prijímania, hrozí nám uzatvorenie sa pred svetom. Dokonca pred sebou samými. Nič zo seba nevydáme, ani nič k sebe nepustíme. Keď nič neponúkneme, nič nezískame späť. Keď nie sme schopní prijímať, bránime si sami rásť, lebo nepustíme do seba lásku, ktorá prichádza s poznaním. A nemôžeme ju dávať ani ďalej. Každá energia, ktorá je základom života, nachádza svoje vyjadrenie v pohybe.

Cyklus prijímania a dávania sa nesmie zastaviť, inak bude náš život stagnovať.

Štedrosť má ale tiež svoje limity. Štedrí musíme byť v prvom rade k sebe samým. Dopriať si to, čo nám urobí radosť, čo nás naplní, posunie vpred. Ale nemali by sme zabúdať ani na ostatných. Buďme veľkorysí. A nemusí sa to vždy týkať len majetku. Občas stačí úsmev. Vždy sa nájde niekto, kto nám ho rád opätuje. Ak niečo dávame zo srdca, cez srdce sa nám to vráti späť. Je to dôkaz toho, že cítime. A pokým cítime, skutočne žijeme.

Katarína Majerová

Katarína Majerová

Bloger 
  • Počet článkov:  93
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som vnímajúca bytosť. Milovaná a milujúca žena. Šťastná matka. A to stačí :-) Zoznam autorových rubrík:  Svet mojimi očamiSvet detí mojimi očamiSymbolikaZamysleniaTúlavé myšlienkyPuto spomienokCome in quietlyMy voice is LisaV rozhovore s láskou

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu