Pred časom som písala o siedmych základných hriechoch, známych z kresťanstva, tak, ako ich vnímam ja. Pýcha, lakomstvo, závisť, hnev, smilstvo, nerovnováha, nečinnosť. Hriechy ale nie sú najväčším problémom človeka. Sú prirodzenou súčasťou nášho života. Ak sa v našom konaní prejavia ich náznaky, nemusíme sa kajať. Sme tým, čím chceme byť. Sú dôsledkom našich myšlienok, rozhodnutí, pocitov, činov. Kde hľadať ale ich príčinu? Práve v energii. Charakterizuje ju neustály pohyb.
Keď si to premietneme na nás, ľudí, nie je to len pohyb samotný. Môžeme sedieť nepohnute, ale v našej mysli sa neustále niečo deje. Aj myšlienky, pocity, sny, rozhodnutia sú prejavom energie. A buď ju využijeme na niečo kreatívne, niečo, čo obohatí nás alebo niekoho iného, alebo ňou budeme mrhať v hľadaní odpovede pre svoje trápenie, smútok, či sebaľútosť. Sme plní negativizmu, vzdali sme sa svojho práva prežiť si svoj život po svojom. Čo sa stane, ak budeme všetko vnímať negatívne? Cítime sa naplnení? Šťastní? Usmievame sa? Ani na jednu otázku sa nedá odpovedať kladne. Lebo negatívny pocit plodí len negativitu. Všetko odmietame, odcudzujeme, kritizujeme, sme smutní, apatickí, frustrovaní, nahnevaní.
Svet je obrovským zrkadlom. Vnímame samých seba, aj iných, prostredníctvom energií. Ak okolo seba budeme šíriť negatívnu energiu, rovnaká sa nám vráti späť. Namiesto toho, aby sme energii nechali voľný priebeh, aby nám pomohla pri uskutočňovaní našich snov, ju násilím držíme a používame ju proti iným. Nebudeme za to súdení, ani nikým trestaní. Sme slobodné bytosti. Ale za svoje konanie nesieme následky. Nebudeme už schopní čistých citov, radosti, naplnenia, lebo sme sa vo svojej zaslepenosti uzatvorili pred svetom, pred ľuďmi.
Pritom nie je vôbec podstatné, čo považujeme za šťastie. Majetok, postavenie, deti, či moc. Len ich musíme do svojho života pritiahnuť vlastným pričinením. Ak však pre to neurobíme nič, budeme donekonečna požadovať od blízkych, spoločnosti, štátu, aby nám zabezpečili naše šťastie, šťastie do nášho života nevkročí. Namiesto vyrovnanosti pocítime frustráciu, ktorá je živnou pôdou pre sebaľútosť a hnev. Ak ich obrátime proti ostatným, vráti sa nám späť ako bumerang. Z negativity môže vzísť len ďalšia negativita. A keď potom ovládne náš život, zostávame prekvapení. Čím sme si ju zaslúžili? Kto nám chce uškodiť? Nikto iný ju však na nás nezoslal, len my sami. My ju vytvárame. My sme jej tvorcami, prijímateľmi, aj šíriteľmi.
Negativita zasiahne náš život nielen vtedy, keď ju v sebe živíme a túžime ňou znepríjemniť život ostatným, aby sa mali tak zle, ako sa máme my. Je súčasťou nášho života aj keď ostatným ľuďom doprajeme žiť si svoj život po svojom, ale paradoxne toto právo odopierame samým sebe. Tak veľmi sme citliví na to, čo si iní o nás myslia, či hovoria. A keď máme pocit, že nám chcú ublížiť, ponížiť, zosmiešniť, tak sa z celej sily bránime rovnako negatívne. Ak budeme na niekoho negativitu odpovedať negativitou, nebudeme o nič lepší ako on. Lebo sa sami staneme jej nástrojom a tým aj jej šíriteľom. Negativita zostane vždy negativitou. A plodí vždy ďalšiu, ešte mohutnejšiu. Riešením nie je ale ani to, že sa nebudeme brániť. Ak negativitu do seba vpustíme, zasiahne nás. Tým, že ju vsajeme do seba ako špongie, ju nezastavíme. Len nás zbytočne oberie o energiu. Ako sa potom ale voči nej brániť?
Odpoveď je jednoduchá - žiť si svoj život. Po svojom. Sebavedomo. Vyrovnane. Lebo ak sme si istí tým, kým sme, čo si myslíme, či robíme, nepochybujeme o sebe, ani o svojich blízkych. A to sa samozrejme prenesie aj do nášho okolia. Nedotkne sa nás negativita iného človeka, ktorý nám chce škodiť, ublížiť, zneistiť, odventilovať sa zo svojich komplexov, hnevu, či závisti. Ale reakcii sa nevzdáme, nemáme na to dôvod. Nebudeme však reagovať na jeho negativitu negativitou. Nebudeme si ho všímať. Ak to nie je možné, požiadame ho, aby si voči nám odpustil invektívy. Nech nám nezasahuje do nášho života, lebo ani my nezasahujeme do toho jeho. Niektorí to pochopia skôr, iní neskôr. Každopádne ich to časom prestane baviť, lebo nebudú mať odozvu. Alebo nie takú, akú požadujú oni. Agresivitu alebo poddanie sa, akúkoľvek emóciu, ktorá by sa stala živnou pôdou pre ich ďalšie vyčíňanie.
Tak jednoducho to znie, ale viete si predstaviť, žeby ste sa reálne postavili voči takto negatívne naladenému človeku? Voči niekomu, koho vnímate ako toho silnejšieho, skúsenejšieho, voči nadriadenému, partnerovi, rodičovi, úradníkovi či násilníkovi? Nikto ale nie je viac než vy. Všetci ľudia sme si rovní. Bez rozdielu. Správne pochopenie tejto základnej myšlienky tkvie práve v tom, že každej bytosti budeme prechovávať rovnakú úctu. Vrátane seba. Lebo to najcennejšie, čo máme, sme my sami. Bytosti so srdcom. Nikto a nič nám nemôže dať väčšiu hodnotu, ale ani nám ju nemôže vziať. Pokiaľ to tak nedovolíme sami. Preto ak som hovorila o sebavedomom živote, mala som na mysli presne toto. Každý človek a každý život je dôležitý a má rovnakú hodnotu. Preto túto úctu prejavujeme ostatným, ale prirodzene požadujeme, aby bola peukázaná aj voči nám.
Keď hovorím my, myslím to doslovne. My všetci, každý z nás, vrátane mňa. My - nie je nejaká neurčitá skupina, všetko vychádza z nás samých. Lebo všetko so všetkým súvisí. Neviem a nemôžem písať o tých, proti ktorým by sme mali stáť, to sú tí rozsievači negativity, keďže šíreniu negativity pomáhame všetci, svojim vlastným pričinením. Či vedomým alebo nevedomým - nás nijako neospravedlňuje.
Aj ja patrím do generácie, ktorá bola ešte vychovávaná k úcte k starším, múdrejším, skúsenejším, silnejším. Ale pri tom sa akosi pozabudlo na sebaúctu, ktorú musí pociťovať k sebe každý človek, lebo iba tak si môže skutočne vážiť aj ostatných. Úcta samotná nepotrebuje dôvod na to, aby bola. Má byť prirodzenou súčasťou nás a nášho konania, a nie v nás vyvolávať strach, pocit podriadenosti alebo naopak nadradenosti. Vtedy nie je skutočnou úctou, len manipuláciou.
Úcta začína tým, čím všetko podstatné v našom živote: láskou. Slabochmi označovaná za infantilný prežitok, agresori si ju zamieňajú za slepú podriadenosť. Len vyrovnaný človek si ju stotožňuje s tým, čím skutočne láska je - so slobodou. Jedine tá nám dovoľuje milovať sa takí, akí sme. A tým si žiť svoj život po svojom. Byť vyrovnaným človekom neznamená mať bezproblémový život. Ak ale začneme na problémy nazerať z iného uhla pohľadu, bez pokriveného vnímania reality, plnej negativity, pocítime skutočnú rovnováhu. Budeme sa cítiť tým, kým skutočne sme. Slobodnou bytosťou so srdcom.
