Najprv ich podporujeme vo viere v kúzla, v to, že darčeky im pod vianočný stromček nosí Ježiško. A keď sa nám zdá, že sú dostatočne vyspelé na realitu, povieme im, že sme to pre nich robili my. Deti si budú myslieť, že zázraky robia len rodičia a len malým deťom. A neospravedlní nás ani to, že im to budeme vysvetľovať ako prejav našej lásky.
Prečo ich nevedieme k tomu,
že zázraky sa dejú všetkým z nás?
Deťom aj dospelým?
L e b o s m e v z á z r a k y p r e s t a l i v e r i ť .
A keď niečomu neveríme, nemôžeme to ani pritiahnuť do svojho života.
Zázraky sú všade vôkol nás. Len sme ich prestali vnímať.
Neuvidíme ich ale dovtedy, pokým v sebe neoživíme vieru v nich. Žiadny zázrak sa neudeje, ak budeme vo svojom živote sedieť so založenými rukami a pozerať do neba, kedy k nám šťastie zosadne. A budeme sa utápať v sebaľútosti, že k nám nikdy nedorazí. Nestačí len snívať. Ale aj tomu veriť a niečo pre to urobiť. Deti to ešte vedia. Prečo sa tak veľmi snažíme zbúrať im vieru, že svet je miestom nekonečných možností a vnútiť im našu bezradnosť, ktorú nazývame realitou?
Veriť v niečo má obrovskú moc. Je to živá pulzujúca energia, ktorá nás poženie vpred a urobí všetko pre to, aby sme sa dostali k tomu, po čom túžime.
Nesnažme sa mať všetko dopredu premyslené.
Majme odvahu vkročiť do neznáma.
Tak ako deti. Ak po niečom túžia, pokúšajú sa to získať. Ak aj hneď nevedia ako, nepredstavuje to pre nich problém. Lebo oni nepochybujú, že to môžu mať. My áno. Ak nenaberieme v sebe odvahu ísť si za tým, po čom túžime, budeme len visieť v pavučinách vlastných snov. A dokonca budeme za to, že ostaneme stáť na jednom mieste, obviňovať všetkých, len nie seba.
Kúzlo nášho života z nás vyprcháva v rutinnej každodennosti.
Vymieňame ho za pocit istoty. No jedinou istotou sme si sami.
Ani práca, ani partner, či deti nepredstavujú pre nás väčšiu istotu, než my sami. My sme tí, čo dokážu pohnúť svetom. My sme tí, čo vierou vo svoje schopnosti naplnia svoj život. Ak sa tak rozhodnú. Ako deti sme to vedeli. Ale ako dospelí sme sa naučili, ako na to zabúdať.
Naše deti nám to ale môžu pripomenúť. Ak im ponecháme priestor. Podporujme ich, aby nasledovali svoje sny. Tak svoje šťastie nebudú hľadať len v detstve, ale aj v dospelosti. Budú vedieť, že existuje.
Lebo ak budeme vnímať naďalej ich zázračný svet ako niečo,
z čoho sme už vyrástli a z čoho vyrastú aj oni,
naučíme deti naň zabudnúť tiež.
A časom prestanú veriť, že svet je miestom zázrakov. Dokonca aj vtedy, keď im zasiahnu do života. Tak dlho o nich budú pochybovať, pokým ich v sebe úplne nepoprú. Tak ako my. Ale vždy o ne žiadame, keď už nemáme iného východiska, keď sme úplne v koncoch.
Len či to nie je už príliš neskoro...
