Deti sú ako špongie.
Nasávajú do seba všetko, čo im ako dospelí, a najmä rodičia, dávame. Našťastie je teraz mnoho odvážnych detí, ktoré majú svoj názor, aj keď im ho chceme stoj čo stoj zmeniť.
Lebo oni jednoducho poznajú pravdu a budú za ňu bojovať.
A čím viac im v tom budeme brániť, tým budú nepokojnejšie. Alebo sa utiahnu do svojho sveta. Čo ale neznamená, že rezignovali. Je to len ich spôsob, ako prečkať dobu, pokým budú dostatočne silné na to, aby sa nám postavili. Nie ako náš protivník, ale ako naše zrkadlo. Ukážu nám presne to, akí sme. Nič viac, nič menej. Ten obraz sa nám nemusí vždy páčiť. Žiaľ, nemôžeme z toho viniť svoje deti. Len seba samých.
Preto nedovoľme, aby zabudli na svoj malý svet, keď vyrastú.
Nedovoľme, aby podľahli pravidlám tohto sveta, kde nie je nič skutočné,
len túži byť perfektné.
Ak sa o to ani nepokúsime, deti to neodradí. Len im bude trvať dlhšiu dobu, pokým to v sebe opäť objavia. A opäť sa stanú tými, čo inšpirujú náš život.
Ale vtedy už môže byť pre nás príliš neskoro...
