Alebo už nečakáme vôbec nič. Lebo sme stratili vieru, že by náš život mohol vyzerať inak. Prestali sme veriť v seba, vo svoje schopnosti, v to, že môžeme byť šťastní.
Starí Egypťania verili, že po smrti budú musieť zodpovedať dve otázky:
Koľko radosti prežili vo svojom živote
a koľko radosti priniesli do života niekomu inému
Ak by bol dnešok našim posledným dňom života – ako by sme odpovedali na tieto otázky my...?
Šťastie je stav mysle.
Neviem, kto to povedal, ale tá myšlienka sa mi páči. A asi so mnou rezonuje, lebo mi utkvela v pamäti.
Čo ale znamená šťastie?
Pre každého je to niečo iné. A tak to má byť. Tento svet je rozmanitý. A my, ľudia, k tomu prispievame tiež svojou originalitou. Originalita však nie je byť za každú cenu viditeľným, presadzovať len svoj názor. A čo možno najhlasnejšie. Všetko a všetkých hodnotiť. Je to žiť si svoj život po svojom. Veriť tomu, čomu veriť chceme. A neodopierať toto právo ani iným.
No čo sa stane z ľudí, ktorí slovne útočia na iných? Kritizujú, ohovárajú, slovne ponižujú. Túžia len po tom, aby vás vyviedli z rovnováhy, ponížili, a keď to na vás nezaberie a nedáte sa vyprovokovať, tak aby si aspoň slovne uľavili.
Stávajú sa z nich bezzubé hologramové psy.
Tie najagresívnejšie nájdeme na internete. Veď z pozície anonymity sa útočí najlepšie! Tieto hologramové psy internetových diskusií brešú, ceria zuby, snažiac sa naháňať strach. No už im nikto neverí. No pokračujú vo svojom ťažení proti iným ďalej. Na všetko majú názor. Vykričia ho do sveta, ale svoju identitu skrývajú. Len kydať a kydať.
Ale to smradľavé smetie, ktoré zo seba vydajú von, vypovedá len o tom, koľko špiny, zatuchlých pocitov majú vo svojom vnútri. Chýba im odvaha na to, aby si urobili v sebe poriadok. Tak očierňujú aj iných, aby ich stiahli do svojich špinavých slovných hier. A svet sa im bude zdať opäť v krajších farbách. V tých najtemnejších...
Povedať si svoj názor, aj kritický, považujem za správnu vec. No mnoho týchto bezzubých hologramových psov svoj názor nemá. Len taký, ktorý sa naučili. Taký, vďaka ktorému ho spoločnosť, a najmä médiá, budú vyzdvihovať. Lebo zapadá do systému.
Prečo je tak rozšírené ľudí s vlastným názorom onálepkovať?
To sme tu už mali. A je jedno, či niekoho nazveme nepriateľom komunizmu alebo nepriateľom demokracie. Nálepka je vždy nálepkou. A tá vždy súdi a rozdeľuje. Nikto nemá právo súdiť. Súdi len ten, čo v sebe potláča lásku. K sebe, k svojmu životu, k iným, k svetu ako takému.
No láska nerozdeľuje, ale spája.
Tú nezlúčiteľnú rôznorodosť, ktorá z nás robí ľudí. Vnímajúce bytosti, ktoré sa vysporiadavajú so svojím životom po svojom. S chybami, pádmi, aj výhrami. No je to náš život. A prežijeme ho šťastne len vtedy, keď budeme autentickí. S prebranými názormi sa nám to nepodarí... No ak nájdeme odvahu prijať samých seba, prežijeme šťastný život.
Šťastie a radosť nie sú naším cieľom. Sú našou cestou. Ak tomu budeme veriť. A aj sebe.
