Zamilovať sa do života, ktorý žijeme.

Autor: Katarína Majerová | 8.1.2019 o 16:04 | Karma článku: 1,95 | Prečítané:  568x

Dokážeme rozpoznať len to, čo sme už objavili vo svojom vnútri. Môžeme prechádzať okolo tých najkrajších vecí a ani si ich nevšimneme. Lebo ak v sebe cítime vinu, máme pocit, že nás celý svet sleduje a hodnotí. A veľmi kriticky.

Keď sme plní smútku, nedokáže nám nič urobiť radosť. Sme ako vyschnuté studne, do ktorých prinášame nové a nové pocity, no žiadny z nich sa tam neudrží. A ak máme v sebe hnev, vidíme všetko v pochmúrnych farbách. Zlostných ľudí, zamračené počasie, všetko, čo nám je nepríjemné a čo nás irituje.

No keď objavíme vo svojom vnútri lásku, všímame si svet inak. Má krajšie farby. Aj keď sa jedná len o bielu farbu čerstvo napadaného snehu. Vidíme okolo seba radosť. A aj usmievavých ľudí. Alebo im k tomu úsmevu pomôžeme my.

 

Čo máte vo svojom srdci vy? Ako vnímate svet?

                                       

 

Tu tak nádherne snežilo. Vyšla som na chvíľu von. Len tak som sa prechádzala a pozorovala tú bielu dokonalosť. Sneh očisťuje naše srdcia. Učí nás spomaliť a nájsť v sebe pokoj. Napriek vlastnému zmätku či neblahým okolnostiam. A kde je pokoj, tam prichádza prijatie. Seba, ľudí, života.

 

O prijatí samých seba, o živote a aj o snehových vločkách je jedna pasáž z môjho rozpísaného románu (s pracovným názvom) Z hĺbky srdca si želám jediné: získať späť svoju slobodu. Je to rozhovor Dávida a Magdalény. Tak nech sa vám príjemne číta. :-)

 

 

 

Zastavia sa na mieste, kde ju prvýkrát uvidel. Dávid ju mlčky pozoruje. Vidí, ako sa svižne vyšplhá na múr, posadí sa naň a hompáľa svojimi dlhými nohami. Vyzerá ako šťastné dieťa, ktoré sa teší, že môže spoznávať svet. Je naozaj ako slnko. Stelesňuje to svetlo, ktoré jemu chýba. Alebo ktoré v sebe ešte nenašiel.

Usmeje sa na neho a letmým pohybom ho zavolá k sebe, aby si prisadol. O chvíľu je pri nej. Ticho pozorujú okolie. Je tam naozaj nádherne.

Ticho prelomí Dávid: „Zima tu musí byť krásna.“ Spomenie si na mamu. A ani nevie prečo, začne o nej rozprávať: „Keď som videl svoju matku naposledy, bola zima. Napadlo veľa snehu. Všetko bolo také krásne biele. No ja som vtedy na sneh nadával, lebo ma spomalil. Ledva som sa tam dostal, boli totálne zápchy. Hneval som sa na ňu, prečo musela ísť do nemocnice práve v takom počasí. No bola ťažko chorá. Krátko na to umrela.“

„To mi je ľúto.“ – preruší ho.

„Aj mne. Pamätám sa, že som stál pri okne a díval sa von. Nedokázal som sa na ňu pozerať. Nahováral som si, že ju nechcem vidieť trpieť. Pravdou ale bolo, že som nezvládol pohľad do očí vlastnej matky.“ – na chvíľu preruší svoje rozprávanie. Zahľadí sa do diaľky. Tak, ako to urobil aj vtedy. Akoby tam opäť bol. V bielej sterilnej miestnosti, ktorá mu pripomínala svoj vlažný vzťah k matke.

Povzdychne si a pokračuje: „Uprene sa vtedy dívala na to okno, v ktorom sa mihali obrovské snehové vločky a so slabým úsmevom zašepkala: - Dnes tak nádherne sneží. – Podvedome som sa k nej otočil. A v jej očiach som videl toľko dojatia, že som to neuniesol. Uhol som pohľadom. Nevládal som sa pozerať do tých známych očí, ktoré ukazovali to, čo som v nich nikdy predtým nevidel. Takú odovzdanosť. Zmierenie sa. Musela cítiť moju zmätenosť a chlad, no s úsmevom pokračovala ďalej.“

Urobí ďalšiu krátku odmlku, aby v sebe predýchal prichádzajúci nával emócií. „Povedala mi: – Sme ako padajúce vločky, Dávid. Každá snehová vločka je jedinečná. Poletuje si povetrím a dopadne presne na to miesto, kam má. Na stromy, strechy domov či do otvorených úst dieťaťa. Každá vločka to berie ako svoje poslanie. A svoj život miluje. Taký aký je. Nezáleží na tom, či bude krátky alebo dlhý. Či sa po chvíli roztopí, niekto ju spojí s ostatnými vločkami do snehovej gule, alebo zostane dlho nepohnute na jednom mieste a odtiaľ pozoruje neustály kolobeh vychádzajúceho a zapadajúceho slnka. Narodí sa ako dokonalá. A tak aj žije. Aj my by sme tak mali žiť. Všetci sme dokonalí takí, akí sme sa narodili. A neopakovateľní tým, čo sa v nás deje, čo cítime, ako konáme. Našou jedinou úlohou je milovať sa. Takí, akí sme. Dávid, sľúb mi, že sa pokúsiš mať rád. A opäť sa zamiluješ do života, ktorý žiješ.“

Dávid sa po tých slovách odmlčí. Potom sa zhlboka nadýchne a sťažka povie: „Vtedy som nechápal, o čom to mama rozpráva. Myslel som si, že od bolesti už nevie, čo hovorí. Teraz už viem, že bola úplne pri zmysloch. A povedala mi to, na čo prišla až na smrteľnej posteli. Tak veľmi túžila po tom, aby som to objavil skôr. Nechápal som... Nevedel som... Je mi to tak ľúto... Keby som mohol... Inak by som...“ – hlas sa mu zlomí a sťažka preglgáva zadržiavané city. Ešte nikdy to nikomu nepovedal. Len teraz. Žene, ktorú takmer nepozná.

Magdaléna ticho pri ňom sedí. „Tvoja mama ti odpustila. Skús to aj ty.“ – ozve sa po chvíli.

„Ale veď som jej už odpustil dávno.“

„Nehovorím o nej. Ale o tebe.“

Nasucho preglgne. „To by som rád. Ale nedokážem to.“

„Nebuď na seba tak tvrdý. Každý z nás robí chyby. Skús začať žiť. Tak, ako ti radila tvoja matka.“ – pri tých slovách zoskočí z múru, nežne ho pohladí po chrbáte a odchádza preč. Chce mu dopriať priestor na urovnanie myšlienok. Aby potom mohlo prísť na rad srdce.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?