reklama

Vytráca sa ženskosť. A obviňujeme z toho mužov?!

Reklama na Gilette ma uráža. Ako ženu. Prečo by chlap nemohol osloviť na ulici ženu? Veď je to to najkrajšie spontánne gesto záujmu, ktoré v nás, ženách, vyvolá neudržateľný nával adrenalínu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (22)

A ak sa nám chlap nepáči, minimálne nám to vyčaruje úsmev na tvári. Veď ten chlap od nás nechce nič iné, len sa zoznámiť! (Teraz dajme bokom všetky extrémy.) Je pre mňa normálne, keď osloví aj žena muža. Ale to už nikde ako sexuálne obťažovanie nie je definované. Rovnoprávnosť áno, ale nie vo všetkom?! Len v tom, v čom nám to vyhovuje?

Vytráca sa ženskosť. Feminizmus nie je o zrovnoprávnení mužov a žien. Je o strhaní stereotypov. Tradičnej role ženy v spoločnosti. Ženy ako cítiacej bytosti, milujúcej, starostlivej, tej, ktorá udržiava rovnováhu, lebo svojím vplyvom dokáže utlmiť vyhrotené situácie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Žena je tmelom spoločnosti.

Spája to, čo sa logicky zdá nezlúčiteľné.

Ak sa riadi srdcom.

V dnešnej dobe vznikajú filmy, seriály, ktoré tak veľmi protežujú dopredu ženy. V niektorých prípadoch zachovali ženskosť, no v mnohých prípadoch je to silené. Propagovať ženu ako superženu, ktorá má na všetko názor, všetko vie vyriešiť, z nej robí osobu, ktorá nie je vierohodná. Lebo takto to v živote nefunguje. Áno, my, ženy, sme schopné ohromných vecí, sme studňou nekonečnej energie, trpezlivosti a takej sebaobety, že sa pred ňou skláňajú aj muži. Alebo iné ženy. No aj my máme svoje slabé chvíľky. Kedy nevieme, ako ďalej, čo máme urobiť, pochybujeme, či to má všetko ešte význam a či máme silu to zvládnuť. A tak je to v poriadku. Sme predsa živé bytosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mnoho ľudí je osamelých. Muži, aj ženy. No ženy, ktoré podľahli ilúzii superženy, sa hnevajú, prečo nie sú milované. A ak niektorá z nich nájde chlapa, ktorý jej poblázni hlavu, a nevýjde to, je vždy tou obeťou ona. Zlomil jej srdce! Ten hnusný chlap! A za bolesť, ktorú jej spôsobil jeden muž, si to musia zliznúť všetci. Ona im ukáže! Veď je fantastická! Stará sa o seba, je uznávaná v práci, jej názory sú vážené. A predsa sa niekto opováži ju nemilovať?!

Ale takto to nefunguje. Láska nie je o tom, kto si ju viac zaslúži. Láska len je. A riadi sa vlastnými zákonmi. Príde k človeku vtedy, keď sa jej sám otvorí. Keď jej dovolí, aby ho ovládla. A nesnaží sa ju kontrolovať. A to platí rovnako pre ženy, ako aj mužov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

No nová doba nám podsúva názor, že sila skutočnej ženy nepramení v jej emocionálnom prežívaní, ale v tom, ako dokáže svoje pocity držať na uzde. No dá sa zastaviť neutíchajúca emočná búrka bez toho, aby to nezlomilo dušu ženy? Podľa mňa nie. Potláčame v sebe to ženské, to jemné, občas precitlivené, lebo sa to dnes už nenosí. Stávajú sa z nás tak mužatky, ženy vyhorené, bez emócií. Ako ženy sa ale vždy budeme vnárať do hĺbok. Chlap pozerá do diaľky. Nie sú mu cudzie hlboké city, ale nemieša ich v sebe s takou vášnivosťou ako my, ženy. Sme plné protichodných pocitov. Strachu a odhodlanosti, sebaponižovania a inšpirácie, radosti a smútku, výčitiek a sebalásky, zbabelosti a viery v nemožné, sme taký kotol neuhasínajúcich vibrácií, ktoré nám častokrát nedávajú spať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A aj tak ideme proti sebe. Potláčame v sebe všetko, čo by nás mohlo oslabiť. No každým neprijatým pocitom v sebe pochováme časť svojej ženskosti. Tak veľmi sa bojíme samých seba. Bojíme sa, že pre tento svet to nestačí. No čo ak to stačí nám samým?

Prijať pocity neznamená podriadiť sa im.

Prijať svoje pocity znamená prijať samé seba.

Cesta k prijatiu seba ako ženy, ktorá je silná vo svojej citlivosti, nie je jednoduchá. Vyžaduje to veľkú odvahu. Lebo taká žena sa odhalí pred svetom taká, aká je. So všetkými stratami, bolesťou, hnevom, sklamaniami, frustráciou. No zo svojich ťažkých chvíľ sa dokáže poučiť, zosilnieť a vytvoriť v sebe vlnu novej inšpirácie. A to z nej robí autentickú bytosť, ktorá reálne prežíva svoj život. A inšpiruje k tomu aj ostatných.

Mám mladšiu kamarátku, takú spriaznenú dušu. Keď sa baví so svojimi rovesníčkami, tak sa bojí aj povedať niečo „ženské“, lebo tie baby ju hneď obvinia z používania stereotypov. Akoby byť ženou bola hanba.

Rozumiem tým dievčatám. Nechcú žiť ako ich zrobené matky. Po práci utekajú do obchodu, aby niečo nakúpili a odtiaľ domov, aby pripravili svojej rodine večeru. A hoci sa snažia vytvoriť domov, ich deti to neocenia. Áno, také mamy častokrát nemajú toľko trpezlivosti, možno ani toľko pochopenia pre svoje dospievajúce alebo dospelé deti. Nemajú na to čas a častokrát ani energiu. No nikdy svoje deti neprestanú milovať. Len cez svoju vlastnú frustráciu im to nevedia prejaviť navonok. A tak vznikajú medzi nimi priepasti. Kto je v takom prípade na vine? Matka, lebo nemá dostatok sebalásky? A tým, že nedokáže akceptovať samú seba, tak nedokáže ani svoju dcéru? Alebo dcéra, ktorá sa ešte len hľadá a túži po uznaní od iných? Lebo ju matka nenaučila sebaláske?

Je to začarovaný kruh. Všetko so všetkým súvisí. A nemožno nikoho súdiť. Každý si prejde svojím poznaním sám. Cez vlastné chyby. Je ilúziou si myslieť, že múdry človek sa učí na chybách iných ľudí. Svoj život prežijeme len samy za seba. Spoliehajme sa na hlas svojho srdca, ten nás povedie.

A ako rozpoznáme, kedy sa nám prihovára srdce a nie rozum? Takto to, aspoň podľa mňa, vníma Boh (Univerzum, Bezpodmienečná Láska, Nekonečná energia,... – nazvite si ho, ako chcete):

Ľudia rozum odhalia ľahko. Rozmýšľa vždy rovnakým spôsobom. Jeho úvahy sú lineárne, neprekvapivé a najmä rozdeľujúce. Analyzuje všetko ako dobré alebo zlé. Veci, udalosti, ktoré sa im v živote udejú, iných ľudí, dokonca aj samých seba onálepkujú ako dobrých alebo zlých. V závislosti od svojho sebavedomia, naplnených ambícií, miery spravodlivosti ich svedomia či očakávaní spoločnosti.

Za to ich srdce, to nehodnotí, neanalyzuje. Len vníma. Počúva a ak ho požiadajú o radu, prehovorí. Je to tá láskavá veta, alebo niekedy len slovo či pocit, ktoré sa objaví kdesi v hĺbke ich skutočného ja a pritiahne ich pozornosť svojou čistotou a pokojom. Rozum pracuje na báze strachu. Srdce na báze lásky, ktorá nerozdeľuje, ale spája.

PS: Tento článok bol písaný z pohľadu ženy. Neviem a nemôžem písať z pohľadu muža. Ale verím, že ste si v tom našli to svoje aj vy, Muži.

Ak máte chuť čítať ešte ďalej, ponúkam vám ďalší kúsok (áno, aj myšlienka Boha je odtiaľ) zo svojho pripravovaného románu (s pracovným názvom) Z hĺbky srdca si želám jediné: získať späť svoju slobodu. Je to živý sen Magdalény, mladej ženy, ktorá odišla z práce, aby našla samú seba. A sny jej pri tom pomáhajú.

Som na slnkom zaliatej lúke. Predo mnou je krehké žieňa v dlhých ľahkých šatách, ktoré akoby jej vyrastali priamo z voňavej trávy. Vyzerá ako víla. Posadí sa a začne si ticho spievať. Hladí pritom pestrofarebné kvety, ktoré sa pod jej dotykom zmenia na lietajúce motýle, vzlietnu dohora a usadia sa jej okolo hlavy do kruhu. Taký veniec som ešte nikdy predtým nevidela. Je nádherný. Motýle otvárajú a zatvárajú svoje krídla, čím neustále menia jeho farbu a tvar.

Náhle prestane spievať. Skloní sa, priloží si svoje ruky k hrudi a snaží sa zo seba niečo vytiahnuť. Podídem k nej bližšie a neverím vlastným očiam. Odkiaľsi z hĺbok svojho vnútra ťahá von akúsi čiernotu. Akoby jej vychádzala zo samotného srdca. Vyzerá ako popínavá liana, ktorá ju začne obrastať. Prichytáva sa jej o ruky a šaty a svojimi malými ostňami jej driape jemné šaty a vytvára škrabance na rukách.

„Zbav sa tej temnoty.“ – pošepnem jej.

No ona urobí niečo úplne iné. Tú temnotu nezavrhne. Nebojuje proti nej. No drží ju pevne vo svojich rukách a nežne sa jej pritom prihovára. Temnota sa jej snaží vymaniť z rúk. Už sa nesnaží vílu nemilosrdne udusiť, túži sa len vrátiť opäť na miesto, odkiaľ bola vytiahnutá. Akoby sa tých jej slov bála. No víla svoje zovretie nepovolí. A temná liana sa po chvíli prestane brániť. Víla ju láskavo hladí a ona sa pod dotykom jej rúk a jemných slov mení na pulzujúce svetlo. A to potom odovzdá späť svojej duši. Opakuje to dovtedy, pokým sa všetka tá temnota nezmení na láskavé svetlo. Po tvári jej pri tom stekajú slzy.

Stojím pri nej nepohnute. Viem presne, na čo myslí, a aj čo cíti. Akoby som bola ňou. Vynárajú sa jej staré zabudnuté spomienky. To, čo v sebe potláčala, ale ovplyvňovalo jej to život. To nepomenované. To bolestivé. To tajné a bezradné. Ako dieťa, ktoré sa dožaduje opatery od svojej matky, lebo vie, že je pri nej v bezpečí.

Keď dokončí tento zvláštny obrad, schúli sa na zem a ticho plače. Túži zo seba vyplakať všetky premlčané slzy, ktoré v nej zostali. Rynú sa jej po tvári a pri dotyku so zemou sa zmenia na voňavé kvety.

Po chvíli sa upokojí. Opäť sa posadí, zloží si z hlavy motýlí venček a vyhodí ho do výšky. Motýle sa zmenia na farebný prach, ktorý vietor rozfúka navôkol. Z každého zrniečka sa pri dotyku so zemou vytvorí nový kvet. Cítim jej radosť. Začne šťastne tancovať, točí sa dookola a slzy, ktoré sa jej ešte nechceli pustiť a priľnuli jej k šatám, sa slobodne rozpŕchnu doďaleka. Viem, že svojimi slzami posiela na zem lásku. Cítim ju. Je ňou samou.

Náhle sa na mňa pozrie, usmeje sa a vyskočí smerom k slnku, v lúčoch ktorého sa rozplynie. Je to ona. Už nemám pochybnosti. 

Magdaléna otvorí oči a leží nepohnute v posteli. Akoby v tom sne bola ona. Dotkne sa tváre. Ešte stále na nej cíti teplý dotyk sĺz.

„To som bola ja.“ – šepne prekvapene.

Hodnú chvíľu sa ešte necháva unášať dozvukmi toho zvláštneho sna. Cíti sa tak ľahko, tak milovane a slobodne. Vie, čo ten sen znamená. Má urobiť to isté. Objaviť v sebe vlastnú temnotu, porozumieť jej, utešiť ju ako malé dieťa a dovoliť jej, aby sa rozplynula vo svetle. Zostane po nej len láska zaodetá do skutočného poznania. Usmeje sa a do skorých ranných lúčov, ktoré jej pripomínajú to pulzujúce svetlo a nahlas vysloví: „Je čas vyprázdniť svoj pohár až do dna. Uzdraviť smútok a bolesť. Porozumieť im. A objaviť v nich lásku.“

Katarína Majerová

Katarína Majerová

Bloger 
  • Počet článkov:  93
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som vnímajúca bytosť. Milovaná a milujúca žena. Šťastná matka. A to stačí :-) Zoznam autorových rubrík:  Svet mojimi očamiSvet detí mojimi očamiSymbolikaZamysleniaTúlavé myšlienkyPuto spomienokCome in quietlyMy voice is LisaV rozhovore s láskou

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu